Dušan Krchňák

15. 04. 2012 22:36:26
 
Dušan Krchňák

Jeho krédo: Futbal pre futbal

„Ešte to by chýbalo, aby si robil rozhodcu! V žiadnom prípade s tým nebudem súhlasiť. Budeš cestovať ako Pišta Nemec, po zahraničí, nebudeš nikdy doma!,” krútila hlavou manželka Olinka. Oponoval jej: „Čo si sa zbláznila? Veď ja budem pískať len tu po Bratislave. Kam by som chodil?” Ona mala vo veci jasno: „Ja ťa veru dobre poznám. Viem, keď niečo začneš robiť, ako to budeš robiť.” Dnes sa na tejto príhode u Krchňákovcov smejú. A Dušan Krchňák, niekdajší výborný rozhodca a dlhoročný predseda komisie rozhodcov SFZ, dodáva: „Ani ja som netušil, keď som začínal, že budem o štyri roky vo federálnej lige a o ďalší krátky čas už rozhodcom FIFA.” Ibaže, pravdu mala manželka – Dušan Krchňák to dotiahol nielen do celoštátnej federálnej ligy (1976/ 1977 – 1991/ 1992), ale aj na listinu rozhodcov FIFA (1977 – 1992).

Futbal mu učaroval od detstva. Hrával ho, aktívne za ZMDŽ Bratislava, v krajských majstrovstvách - a to od dorastu po mužov. Potom prišla klasika, ktorá aktívnych futbalistov mnohokrát pretvorila na rozhodcov. Zranenie. V prípade Dušana Krchňáka, hrajúceho stále len na poste útočníka, to bola zranená achilovka. „Ja som mal spoluhráčov, ktorí hrali futbal za ZMDŽ a zároveň už boli rozhodcami. Kluby vtedy mali uvedenú povinnosť, napísaná bola aj v štatútoch zväzov, že každý klub musí dodať jedného rozhodcu. Laboroval som s achilovkou dosť dlho a už vtedy ma nahovárali - choď pískať, ty nebudeš mať problém, dokážeš sa to naučiť, pravidlá ti nebudú robiť problém. Vtedy som pracoval v autoškole a učil som manželku jedného veľkého medzinárodného hádzanárskeho rozhodcu Štefana Nemca, ktorý pískaval na MS a kade - tade v zahraničí, z ktorého sa stal náš veľký rodinný priateľ. Odhováral ma, hovoril mi, aké je to vo futbale ťažké, že sa mám dať radšej na dráhu hádzanárskeho rozhodcu a že aj môj postup bude omnoho rýchlejší,” hovorí rodák z Bratislavy (nar. 14. októbra 1947). Ibaže, keď hráte futbal od trinástich do 22 rokov, budete presedlávať na hádzanú? Nie, ostanem pri futbale, povedal si Dušan Krchňák. Vlastne, ostal dodnes...

Rýchly posun

Jeho nástup na rozhodcovskú scénu bol raketový. Začal pískať v okresnej súťaži, po pol roku ho preradili do regionálnej krajskej súťaže. Písal sa rok 1972 a Dušan Krchňák pokračoval smerom nahor. „To už išlo pomerne rýchlo. Cez divíziu a celoslovenskú republikovú SNL, som tiež doslova preletel, pol ročníka som bol v jednej súťaži, pol roka v druhej. Nasledovalo vyhodnotenia a na moje veľké prekvapenie som už ročníku 1975/ 1976 bol v celoštátnej druhej lige... Mal som to šťastie, že predsedom komisie rozhodcov bol pán Pavol Špoták, ktorý si vybral pár rozhodcov, ktorí ho zaujali vekom, výkonmi a istými predpokladmi. Medzi nimi bol Vojto Christov, po dvoch rokoch ja. Pán Špoták nám tú možnosť dal, a za to som mu aj po desaťročiach vďačný. Po roku som postúpil do najvyššej súťaže, teda federálnej prvej ligy. Mal som 27 rokov a zažil som ďalšie prekvapenie. Jedného dňa som otvoril noviny a tam som sa dočítal, že som navrhnutý na listinu rozhodcov FIFA namiesto Jozefa Korčeka. Bolo to fakt prekvapenie, pretože Korček bol odomňa starší a zároveň bol vysokým funkcionárom na všetkých úrovniach,” spomína Dušan Krchňák. Ako dodáva, rýchly posun smerom hore mu veľmi pomohol aj v rozhodcovských návykoch, „Hovorím, že som sa doslovne nemal čas niekde pokaziť.”

Federálny debut

Vo federálnej lige odpískal 228 zápasov, čo je absolútne najviac! Pre porovnanie, v poradí druhý Vojtech Christov mal na konte 198 zápasov, Čech Josef Pouček, ktorý pískal v rokoch 1977 – 1987 ich mal na konte 191, rovnako ako ďalší Čech Jaroslav Vlček, ktorý v rokoch 1934 – 1959 odpískal rovnaký počet zápasov, pravda, aj s bilanciou zo zápasov v protektorátnych súťažiach. Na prvý zápas s píšťalkou vo federálnej súťaži Dušan Krchňák nezabudne. „Išiel som pískať slovenské derby Trenčín - Žilina. Na čiare som mal Šaňa Kľačanského, ktorý bol neskôr predsedom komisie rozhodcov. V tom zápase mi ako nováčikovi, ktorý ešte nemal obrovské skúsenosti, veľmi pomohol. Mal som tam zložitú situáciu a on mi zakričal: Dušan, kartu! Vytiahol som ju a ukázal ju klbku hráčov, smerom k priestupku, ani som nevedel komu. Vinník však pochopil, že je to preňho a keď sme so Šaňom schádzali z trávnika, tak mi doplnil, kto to bol... Delegátom zápasu bol jeden z najprísnejších ľudí v tomto fachu, predseda rozhodcov na západoslovenskom zväze, volal sa Aladár Škvaril a bol to fakt tvrdý typ delegáta. Po zápase mi povedal, že som reagoval veľmi správne. Bol som férový a povedal som mu: Pán Škvaril, nebudem sa hrať na machra. Tú kartu som dal, ale musím sa poďakovať Šaňovi Kľačanskému. To je jedno! - povedal na to. Urobili ste to správne a ak som ja nič nezbadal, tak to nezbadal nikto!," hovorí Dušan Krchňák. Keď sme načali bilanciu na domácej scéne, doplňme ju tromi finálovými zápasmi Československého pohára, šiestimi finále Slovenského pohára, ako aj 268 ligovými zápasmi v pozícii asistenta rozhodcu.

Na ostrie noža

Ostrejší však bol druhý zápas Dušana Krchňáka v najvyššej súťaži. „Nominácie rozhodcov vtedy vychádzali v týždenníku Gól, tam som našiel svoje meno pri zápase Sparta Praha - Dukla Praha. Vtedajší predseda SFZ Jozef Gosiorovský sa až rozčúlil, ako mi môžu ako nováčikovi dať takýto zápas. To bolo skutočne ešte ťažšie derby ako Sparta - Slavia, viem to posúdiť, pretože som ich pískal strašne veľa. Na pražských derby sme sa s Vojtom Christovom striedali ako na klavíri,” smeje sa po rokoch Dušan Krchňák. Zápasy Sparty a Dukly boli na ostrie noža. O Sparte sa hovorilo ako o neoficiálnom klube ÚV KSČ či provládnom klube, na čele pražskej Dukly zas bol Rudolf Kocek, vtedy predseda Českomoravského futbalového zväzu. „Keď som prišiel na Slovenský futbalový zväz, kde som pracoval v jednej komisii, všetci mi hovorili, že nikam nemám ísť, že ma chcú týmto zápasom zlikvidovať. A ja som na to povedal - ale dajte pokoj, ja tam idem! Vedel som, že len na takom zápase môžem získať. Bol to zápas ako remeň! Penalta proti Dukle, napomínaný Chovanec ako kapitán, za prvých desať minút som tam toho postváral, ale pískal som to, čo bolo. Po zápase prišiel do kabíny delegát a celý sa triasol: Aj Kocek povedal, že bola penalta... Ja mu na to, veď to bola tak jasná penalta, že by to aj moja svokra odpískala. No, to není až takový - hovoril on a stále sa triasol z toho, že som si v takom zápase dovolil hneď zapískať penaltu...”

Tu to bolo!

Nebolo to stále jednoduché, jemu sa však vyplatilo, že stále išiel svojou cestou. „Raz som mal zápas Slavia - Žilina, v ktorom som podľa delegáta nezapískal dve jedenástky a vytiahol som priestupok zo šestnástky von. Aj ma za to zjazdili - avšak, o týždeň vyšiel týždenník, v ktorom Karel Novák na kinoskopickej kamere, teda tej, ktorá seká obrázky jeden za druhým, práve ten inkriminovaný zákrok. Vyšlo to na titulnej strane, aj s dovetkom, že Krchňák mal pravdu... Samozrejme, celý čas som to vedel. Musím povedať, že počas mojej aktívnej rozhodcovskej kariéry som nikdy nemal problémy s fyzickými previerkami i samotnou fyzičkou. Naopak, nikto ma nikdy v žiadnej disciplíne neprebehol. Pomáhalo mi to, lebo som stíhal všetko obehať. A aj v tom zápase som pri situácii bol, dokonca som bol od toho v takej vzdialenosti, že som na tom mieste buchol rukou po trávniku. Tu to bolo! Inak, išlo o Frantu Veselého, ktorý vtedy dopadol až do päťky... Raz mi zas v hodnotení iného zápasu vyčítali jeden gól. Keď hodnotenie skončilo, povedal som, dobre, keď si to tak vysvetľujete a myslíte. Ale v utorok odlietam do Bruselu a pískam zápas Anderlecht - Aston Villa. Ak padne takýto gól, tak ho nemám uznať?" Vôbec, pokiaľ ide o hodnotenie, najviac si vážil to, ktoré robili kluby. „Delegáti neboli na takej úrovni ako teraz, keď je v zmysle konvencií zakompované, že musí ísť o bývalých rozhodcov a teda ľudí, ktorí by tomu mali rozumieť. Vtedy robili delegátov aj ľudia, ktorí na to nemali teoretické, ani praktické skúsenosti. Preto som si vážil viac to, čo hodnotili kluby a zvlášť to, keď som v takomto hodnotení skončil medzi najlepšími rozhodcami v Československu.”

Na medzinárodnom fóre

Na medzinárodnom fóre odpískal množstvo zaujímavých duelov. Na konte má dvanásť medzištátnych zápasov, medzi nimi i zápas Anglicka ešte na starom Wembley. „Je až neuveriteľné, že sa nám to s Vojtom Christovom takto podarilo. Boli sme dvaja z jednej krajiny, aj to ešte z komunistickej. Mali sme to o to komplikovanejšie, že sme boli dvaja Slováci a pred nami boli štyria Česi. Musím však opäť vyzdvihnúť jedného človeka, konkrétne predsedu vtedajšej komisie rozhodcov ČSFZ Josefa Stáreka, ktorý ju viedol veľmi korektne. On bol zároveň vedúci medzinárodného oddelenia ÚV ČSZTV a bol to fakt jeden korektný chlap bez štipky šovinistických manierov, v ktorých by bol badateľný minimálny pohľad na to, že toto je Čech a toto Slovák. V tom som mal zas šťastie. Na druhej strane, boli sme dvaja z jednej krajiny. A v tom období neprichádzalo do úvahy, aby sa na MS dostali dvaja Slováci - treba dodať, že niečo také ako špecializácia na hlavných rozhodcov a asistentov, tak ako dnes, neexistovala.” Vojtech Christov pískal na MS 1982 a MS 1986, Dušan Krchňák - hoci patril v 80. rokoch k európskej špičke - to šťastie nemal. „Bol som nominovaný ako náhradník na MS 1990 do Talianska. Najväčšiu smolu som však mal v inom prípade. O tom vie málokto a keďže teraz hovoríme o týchto veciach, tak to spomeniem. Mal som ísť na futbalový turnaj OH 1984 v Los Angeles. Mal som odovzdané všetky podklady, všetko vypapierované, dokonca odovzdané aj miery na výstroj na olympiádu. Ale kvôli známym okolnostiam a bojkotu olympiády socialistickým táborom som sa na ňu nedostal...”

Heysel v menšom…

V sezóne 1981/1982 rozhodoval v zápase, ktorý sme už okrajovo spomenuli. Belgický Anderlecht v semifinále Európskeho pohára majstrov (EPM) privítal v apríli 1982 Aston Villu, neskoršieho víťaza EPM. „Hralo sa na štadióne Heysel, na tom, na ktorom o tri roky na to došlo k obrovskej tragédii. Bolo to obdobné, len s tým rozdielom, že som tam nemal mŕtvych. Došlo ku konfliktu v strede hracej plochy, bez akéhokoľvek predchádzajúceho problému. Situáciu som vyriešil, kopalo sa na bránu Aston Villy. Keď som sa tam pozrel, zrazu som tam, medzi jedenástkou a päťkou, zbadal ležať diváka! Anderlecht útočil a dostal sa do fantastickej situácie. Jeden z jeho hráčov ju zakončil strelou z hranice šestnástky, lopta lízla brvno. Vtedy som ukázal píšťalkou, že prerušujem hru a zavolal na usporiadateľov, aby toho diváka dostali von.” To nebolo všetko. Štadión bol plný, bolo na ňom 65 tisíc divákov, vrátane niekoľkých tisícok nepokojných Angličanov. „Na 33 alebo 34 minút bol zápas prerušený. V hľadisku bol poriadny cirkus, policajti, obušky, rozbité hlavy, krv, bola tam poriadna bitka. Malo to dohru na disciplinárnej komisii UEFA a aj odvolávacej komisie UEFA, kde som sa zúčastnil ako korunný svedok. Vtedy neboli také technické vymoženosti ako teraz. Bola tam tabuľa, musel som ukázať, kde ležal divák, kam išiel hráč, ako strieľal. UEFA chcela rozhodnúť korektne, takže nás tam čakal trojhodinový maratón,” spomína Dušan Krchňák. Doplňme - od delegáta zápasu vtedy dostal najvyššie možné hodnotenie, zápas zvládol s bravúrou na jednotku.

Trikrát v semifinále EPM!

Osobne si cení finále Pohára UEFA medzi Espanyolom Barcelona a Bayerom Leverkusen. Hralo san a dva zápasy, Dušan Krchňák pískal v prvom, 4. mája 1988 v Barcelone. „Jednak to bolo finále, jednak mal ten súboj všetko, čo má zápas takej úrovne mať. To bola jedna fantázia! Viete, aké to je, keď hrajú Španieli a Nemci, má to náboj, bolo to na život a na smrť.” Pečať finále mal i duel dvadsaťjednotiek Talianska a Španielska. „Hralo sa na Olympijskom štadióne v Ríme a bola to makačka od prvej do poslednej minúty, ten zápas mal spád, vysoké tempo.” Rád spomína na iné stretnutie na Pyrenejskom polostrove, konkrétne na zápas Benfica Lisabon - Anderlecht Brusel, ktorý bol semifinálovým stretnutím EPM (Európsky pohár majstrov - predchodca dnešnej Ligy majstrov) v sezóne 1987/ 1988. „Hralo sa neuveriteľne vyspelo. V prvom polčase som fúkol do píšťalky asi päťkrát, v druhom šesť alebo sedemkrát. Tam nebolo žiadne prerušenie! Ja som bol taký, že som nechával hrať a púšťal to, lenže nie stále sa to dalo. Tuná to išlo. Hráči Benficy i Anderlechtu mali len záujem o hru, o nič iné, to bola fantázia. Ja som sa stále riadil krédom - rozhodovať futbal pre futbal. Púšťal som hru, nechával ju ísť čo najviac do výhod. Ako vravím, futbal pre futbal... Myslím si, že sa mi to darilo dodržiavať a aj preto som pískal sedemnásť rokov. Ak by to tak nebolo, verte, tak dlho by som nevydržal,” hovorí muž, ktorý sa môže pochváliť tým, že bola až trikrát rozhodcom v semifinálových zápasoch EPM! Duely Anderlecht – Aston Villa a Benfica – Anderlecht sme spomínali, tretím do trojlístka bol zápas FC Aberdeen – FC Porto v sezóne 1983/ 1984. Na trávnik však viedol aj tímy Manchestru United, Bayernu Mníchov, Besiktasu, Dynama Kyjev, Trabzonsporu či 1. FC Köln, ako asistent zas bol 14. mája 1980 v Bruseli po boku Vojtecha Christova vo finále Pohára víťazov pohárov medzi Arsenalom a Valenciou…

Vedieť to tak dopredu...

Osobitnú príchuť malo finále ME 1984 vo Francúzsku. Vojtech Christov a Dušan Krchňák boli najprv v skupinovej fáze aktérmi zápasu Španielsko - SRN (1:0). Rozhodcovský zbor fungoval iným systémom ako v súčasnosti, v usporiadateľskej krajine sa počas celého šampionátu nezdržiaval. Aj dvojica Slovákov po svojom zápase odletela do vlasti. „Do Prahy sme doleteli v sobotu večer, ja som sa v nedeľu nad ránom dostal domov. Vtedy ešte neboli diaľnice a ani také autá, ako dnes. Ledva som si trochu pospal, tak mi na obed zvoní telefón. Na druhej linke bol Josef Stárek: Dušane, co děláš? No, čo asi? Práve ste ma zobudili. Tak si zbal věci a ráno v sedm buď na svazu. Jedete na finále... Samozrejme, tešil som sa, že sme sa tam dostali, pretože to bolo naše ohodnotenie. ale sadať zas do auta a ísť do Prahy, to bolo ťažké. Aj sme si s Vojtom hovorili, že keby sme to vedeli, tak by sme ostali v tom Francúzsku alebo aspoň v Prahe,” hovorí Dušan Krchňák, u ktorého je finále ME 1984 medzi Francúzskom a Španielskom v Parku princov jednotkou z hľadiska významu zápasu i podujatia, avšak z hľadiska jeho pocitov nie. „Aj pokiaľ ide o úroveň, aj pokiaľ ide o tlak na psychiku, tak pred ním boli iné zápasy. Ja som bol v tomto zápase asistentom a musím povedať, že to bol zápas, v ktorom som nemusel riešiť náročné situácie. U mňa sú z toho pohľadu vyššie finále Pohára UEFA, finále ME hráčov do 21 rokov či spomínané semifinálové zápasy EPM.”

Nekonečné žriedlo

Ako aktívny rozhodca končil v roku 1992 a určite ťažko. Stalo sa tak v období, keď sa postupne znižovala horná veková hranica u rozhodcov najprv z 50 na 48 rokov, nakoniec na súčasných 45. Dal sa definitívne na funkcionársku dráhu, na ktorej sa dovtedy súbežne pohyboval spolu s rozhodcovskou činnosťou. „My sme museli vykonávať aj dobrovoľnú funkcionársku činnosť, pomáhať v komisiách rozhodcov či športovo - technických komisiách na úrovni regiónu alebo Slovenska. Ja som tak bol už predtým členom komisie rozhodcov SFZ alebo členom ŠTK SFZ. Nebolo to teda pre mňa nič nové a keď som s futbalom resp. rozhodcovskou činnosťou skončil, dal som sa na dráhu delegáta a v štruktúrach SFZ som vykonával funkcionársku činnosť. A po tom období, v ktorom som vo futbale pracoval, by ani nebolo správne nechať to tak a neodovzdávať ďalej svoje skúsenosti. Musím povedať, že ja som sa ešte počas aktívnej rozhodcovskej kariéry mal od koho naučiť funkcionársku prácu a aj keď nemôžem vymenovať všetkých, ktorí mi niečo dali, musím povedať, že som mal šťastie na osobnosti. Tak, ako sa správal a vystupoval predseda federálnej komisie rozhodcov Josef Stárek, po ňom Šaňo Kľačanský, predseda Západoslovenského futbalového zväzu Tóno Vičan, brat Michala Vičana, Jozef Gosiorovský, predseda zväzu, bolo niečo, čo bolo veľkou inšpiráciou. Ani sa to nedá nejako slovne ohodnotiť a oceniť, akým žriedlom, z ktorého som čerpal, pre mňa boli,” znie sympatické vyznanie Dušana Krchňáka, v súčasnosti člena Výkonného výboru SFZ, už tretie volebné obdobie (celkovo od roku 2002) predsedu komisie rozhodcov SFZ a samozrejme, popri tom aj delegáta – pozorovateľa SFZ a UEFA.

Je to náročné

Keď preberal vedenie v komisii rozhodcov SFZ po Jozefovi Markovi, nebol žiadnym funkcionárskym nováčikom, ale už ostrieľaným funkcionárskym matadorom. „Nástup do funkcií mi nerobil nejaký problém, funkcionársku prax som mal a za ten dlhý čas sa človek naučí vysporiadať s rôznymi tlakmi. Tlakmi zo strany médií, pretože vieme, čo dokáže urobiť tlač, televízia. Tlakom zo strany funkcionárov, hráčov, ale aj od rozhodcov, ktorých máme vo svojej kuratele. Pretože, ak tam máme 112 ľudí, tak verte, že stodvanástim vyhovieť nemôžete. Ale musíte hľadať formu, aby ste boli čitateľný a aby ľudia videli, čo je priorita.” Samozrejme, je to náročné. „Futbal je ako politika, neraz dokonca náročnejší a neraz nevyspytateľný. A neraz príde úplne iná reakcia, ako očakávate. Aj mne sa stalo, že som išiel domov ako zbitý, zničený, nahnevaný aj sám na seba a na druhý deň otvorím noviny, a tam samá chvála. Pískal som raz štvrťfinále Pohára UEFA medzi Radnički Niš a Hajdukom Split, zápas na život a na smrť. Všetci nenávideli Hajduk, tá atmosféra ovládla všetkých. A stalo sa aj mne, že som urobil dve chyby v prospech Nišu, ja sám som mal z toho ten pocit. Potom mi kamaráti poslali z Juhoslávie noviny - tam ma vychválili do neba! A keď som niekoľkokrát išiel zo zápasu s dobrým pocitom, že som naozaj nespravil chybu, tak ma v novinách cepovali...,” dodáva držiteľ Krištáľovej kopačky ČSFZ (1992), držiteľ Zlatej píšťalky SFZ (1994) a Zlatého odznaku SFZ (2007).

Spolupráca s AR SFZ

Ako hodnotí predseda komisie rozhodcov SFZ spoluprácu s Asociáciou rozhodcov SFZ? „Na rovinu a bez špekulatívnych motívov - veľmi dobre! Spoločnými silami chceme dosiahnuť, aby bola rozhodcovská obec rešpektovaná a aby sme mali také postavenie, ako majú iné zložky futbalu, či hráči, tréneri, kluby. Nezastrešujeme len 112 rozhodcov ale po zmene stanov vo februári v Senci všetkých rozhodcov na Slovensku. A to už je taká masa ľudí, pri ktorej stojí za to fungovať čo najlepšie. Spolupráca je fakt dobrá, rešpektujeme sa. My rešpektujeme požiadavky asociácie a som rád, že asociácia si zas uvedomuje, že aj isté veci, ktoré chcú riešiť v štýle odborov, sa dajú vo svete športu riešiť odtiaľ - potiaľ. Keď sú raz isté normy stanovené, od FIFA i UEFA, hlavne trebárs v oblasti fyzických previerok, nemôže na nás niekto tlačiť, že by sme mohli či mali urobiť nejaké ústupky. Som rád, že asociácia napreduje, čo sa prejavilo v schopnosti zorganizovať seminár v zahraničí, konkrétne v Turecku, v zohnaní si sponzora, v technickom vybavení, vo výstroji i v spoločenskom oblečení, ktoré umožňuje dôstojnú reprezentáciu. Je to životaschopná organizácia,” dodáva Dušan Krchňák.

(sm)