Vojtech Christov
09. 03. 2012 20:22:24
Nie mentorstvo za každú cenu!
Bývalý výborný rozhodca a dnes delegát Vojtech Christov spomína na zaujímavé okamihy svojej kariéry.
Len trom slovenským rozhodcom sa dostalo tej cti, že pískali na dvoch po sebe idúcich svetových šampionátoch. Na MS 1962 a MS 1966 vystupoval v pozícii arbitra Karol Galba, na MS 1982 a MS 1986 Vojtech Christov, na MS 2002 a MS 2006 Ľuboš Micheľ. Dvadsaťročné dekády, presné na chlp, sú pozoruhodné – hádam však na ďalšieho Slováka s „double“ na MS nebudeme musieť čakať práve takýto časový úsek...
V lige začal Vojtech Christov pískať ako 29 – ročný, čo bolo unikátne, keďže v nej v rozhodcovskom zbore dominovali štyridsiatnici. Debutoval v zápase Slavia – Brno v pražskom Edene 18. augusta 1974, lialo ako z krhly, na tribúnach však bolo napriek tomu 20 tisíc divákov. Zápas skončil remízou 1:1 a hoci sa hralo tvrdo, obe strany i médiá kvitovali výkon rodáka z Vranova nad Topľou. Jeho ďalší nástup bol raketový, o tri roky už pískal na medzinárodnej scéne.
Až 22 medzištátnych zápasov
Rozhodoval v 22 medzištátnych zápasoch, s premiérou 12. júna 1977 vo Vroclave medzi Poľskom a Švédskom (2:1) v priateľskom zápase. V marci 1978 rozhodoval v Gijone v priateľskom zápase medzi Španielskom a Nórskom (3:0), potom v dvoch kvalifikačných zápasoch na ME 1980 (Škótsko – Nórsko, Malta – NDR). V kvalifikácii na MS 1982 mu boli pridelené poriadne tvrdé oriešky, výborne však zvládol aj zápas Poľsko – NDR (1:0) v máji 1981 v Chorzowe i Holandsko - Írsko (2:2) v septembri 1981 v Rotterdame. Dostalo sa mu cti viesť otvárací zápas MS 1982 medzi Argentínou a Belgickom. V kvalifikácii na ME 1984 pískal v troch zápasoch, priamo na záverečnom turnaji v dvoch zápasoch, pričom ten druhý bol finálový! Druhá účasť na svetovom šampionáte, konkrétne na MS 1986, ho už sprevádzala s povesťou rutinéra s píšťalkou, takže náležite k tomu dostal v Queretare náročný zápas SRN – Uruguaj (1:1), v ktorom sa musel vysporiadať s tvrdou hrou Juhoameričanov. Úplne posledným zápasom Vojtecha Christova bol 22. mája 1990 v Tel Avive na Ramat Gane priateľský zápas Izrael – Argentína (1:2).
Otvárací zápas MS
Jedným z najpozoruhodnejších momentov rozhodcovskej kariéry Vojtecha Christova bol otvárací zápas MS 1982 medzi Argentínou a Belgickom. „Stále si na to živo spomínam. Hralo sa 13. júna 1982 na barcelonskom Nou Campe. Pre mňa to bolo pamätné aj preto, že išlo o ouvertúru Diega Maradonu na futbalových MS, keďže štyri roky predtým ho ešte Cesar Luis Menotti do kádra ako veľmi mladého nevzal. Samozrejme, bolo to náročné a slávnostné, tak, ako pri všetkých otváracích a finálových zápasoch MS. Otváracie zápasy majú svoje špecifikum, sú spájané s veľkými očakávaniami. Svojím spôsobom nasadzujú aj trend rozhodovania,“ spomína Vojtech Christov, ktorý sa narodil 16. marca 1945 vo Vranove nad Topľou. Trendy rozhodovania pred šampionátom sa riešili aj v Španielsku. „Týždeň pred zápasom sme mali seminár, na ktorom sa zúčastnilo 44 rozhodcov, ktorí pôsobili na MS. Spoznali sme sa, zjednotili sme si výklad pravidiel, bola snaha, aby sme pôsobili jednotne, čo je samozrejme aj dnes. To, že budem rozhodcom otváracieho zápasu, som sa dozvedel tri dni predtým.“
S legendou po boku
Na čiarach mal maďarského asistenta Károlya Palotaia a Poliaka Alojzyho Jargusza. „Károly Palotai bol legendou, bol svetoznámym rozhodcom. Pískal aj finále Európskeho pohára majstrov, predchodcu dnešnej Ligy majstrov, pískal na MS. S futbalom bol zrastený, veď to bol bývalý maďarský reprezentant, dokonca kapitán zlatého tímu na OH 1964 v Tokiu. Bola to slávna osobnosť, bolo pre mňa veľkou poctou, že mi bol na čiare. Poliak Alojzy Jargusz bol druhým asistentom. Viac pozornosti sa ale venovalo Palotaiovi, ktorý končil s rozhodcovskou kariérou. Mimochodom, v rozhodcovských kuloároch sa pred MS šepkalo, že otvárací zápas bude mať on, a keď nie ten, tak finálový. O to väčšie prekvapenie pre mňa bolo, že som to dostal ja. Na druhej strane, ja som vtedy už mal solídne meno a za sebou vynikajúcu sezónu 1981/ 1982. V nej som 16. marca 1982, to si pamätám, keďže to bolo presne v deň mojich 37. narodenín, som rozhodoval štvrťfinálový zápas EPM medzi Realom Madrid a Interom Miláno. Hlavne úspešné zvládnutie tohto zápasu mi veľmi pomohlo,“ spomína rodák z Vranova.
Veľká pozornosť
Úvodnému zápasu MS 1982 sa venovala veľká pozornosť. „Doktor Artemio Franchi, viceprezident FIFA pre ekonomiku, prezident UEFA a predseda Komisie rozhodcov FIFA ma videl v niekoľkých zápasoch a práve on bol jednoznačne za to, aby som rozhodoval ja. Zároveň bol práve on poficiálnym delegátom na tomto zápase.... Jednoducho, bola to pocta a zodpovednosť v jednom. Pred zápasom nás inštruoval v tom zmysle, aby sme boli dôslední, aby sme zároveň obom tímom umožnili hrať futbal. Aby sme pískali primerane, aby sme boli veľkorysí tam, kde to prislúcha, aby sme podporili plynulosť hry, ale aj tvrdo trestali prejavy nešportového správania. Pretože v tomto zápase sa nastavovala úroveň toho, ako sa bude pískať na MS.“ To všetko sa Vojtechovi Christovovi podarilo, zápas rozhodoval kontinuálne, citlivo, avšak s jasným posolstvom toho, kto je na trávniku šéfom. Argentína prehrala pred 95 000 divákmi 0:1 po góle Erwina Van den Bergha zo 63. minúty. Maradona, Kempes, Pasarella, Fillol a ďalšie argentínske hviezdy odchádzali z trávnika so sklonenými hlavami, ale aj s vedomím rešpektu voči československému rozhodcovi. Kouč Argentíny Menotti dokonca jeho výkon verejne pochválil na pozápasovej tlačovke!
Zasľúbené Španielsko
Španielska televízia vtedy každý večer okrem priamych prenosov a záznamov zo zápasov MS 1982 pripravovala aj dvojhodinové spravodajstvo. „V úvodnej zvučke boli momenty z rôznych zápasov, ale stále tam bol môj úvodný hvizd. Takže každý deň ma tam mali na celej obrazovke. V dôsledku toho ma všade vnímali, v hoteli, jeho okolí, v reštauráciách, dokonca aj na býčích zápasoch, ktoré sme navštívili. El Arbitro Cechoslovaco, znelo na každom kroku. Rozdával som podpisy, vlajočky, suveníry, ktoré som mal zo zväzu. Bolo to príjemné, Španieli ukazovali, že milujú futbal. Keď to teraz hodnotím retrospektívne, bolo to to najkrajšie z mojej rozhodcovskej kariéry. Ten mesiac, od 13. júna do 12. júla 1982, bol jedným z najkrajších. Na Španielsko tak mám dobré spomienky. Aj preto, že som potom bol aj na čiare vo finále medzi Talianskom a SRN.“ Prvýkrát v histórii sa vtedy stalo, že rozhodca, ktorý bol v otváracom zápase, bol aktívnym aktérom aj v záverečnom zápase MS. „A vôbec, je pozoruhodné, že v Španielsku sa mi stále pískalo zvlášť dobre. Rozhodoval som trikrát na Santiagu Bernabeu, v Barcelone, Malage, Gijóne.“
Stretnutia s Maradonom
Pískal mnohým skvelým futbalovým menám. Rumenniggemu, Platinimu, Dalglishovi, Arconadovi, Matthäusovi. A aj Maradonovi. „Rozhodoval som mu asi tri či štyri zápasy. Naposledy v roku 1990, keď Argentína pred MS v Taliansku hrala generálku v Tel Avive. To už bol iný Maradona ako ten z roku 1982, tam už bol okolo neho trošku iný ošiaľ. V akom stave bol on, to neviem posúdiť, hoci vtedy sa už o ňom kadečo povrávalo. Mal osobnú stráž, šiestich bodyguardov, ktorí ho priviedli až k postrannej čiare. Keď schádzal z trávnika, zas boli pri ňom. Treba povedať, že bol strašne populárny, ľudia sa k nemu hrnuli. Dal pocítiť aj súperom, že je niekto, v tom bol obrovský rozdiel oproti zápasu v Barcelone, kde sa správal skromne a bolo z neho cítiť niečo také, ako nováčikovský ostych. Tu už to bolo iné, iný manierizmus. Voči spoluhráčom i súperovi, hoci voči mne nie. Ale nič extrémne nevyviedol, ani nám rozhodcom. A hral fantasticky.“
Finále ME 1984
Ďalším veľkým okamihom v kariére Vojtecha Christova bolo finále ME 1984. Na šampionáte rozhodoval najprv zápas SRN – Španielsko (0:1). „Vtedy to bol iný systém, ako na MS. V dvoch skupinách boli štyri tímy, hrali každý s každým, dvaja najlepší zo skupiny išli do semifinále. Rozhodcovia neboli vo Francúzsku, ale doma. Prilietali sme dva dni pred zápasom, odrozhodovali ho a išli naspäť domov. Ja som pískal zápas SRN – Španielsko, čo bolo také malé finále jednej skupiny, nešťastné pre Nemcov, keďže Toni Schumacher inkasoval gól 45 sekúnd pred koncom zápasu. Zápasy sa potom hodnotili po rozhodcovskej stránke a vyberal sa jeden rozhodca pre finálový zápas. Moje stretnutie sa hralo v stredu 20. júna a už vtedy mi naznačovali, že v tom finále asi budem ja. Vyvíjalo sa to však neoficiálne, ako šuškanda, nechali ma aj odcestovať domov. Priletel som v piatok a hneď v noci som mal telefonát zo zväzu, že mám ísť do Francúzska. Vraciaš sa do Parku princov, povedali mi doslovne a bolo to nádherné. V pondelok 27. júna sme leteli do Paríža...“
To bol zápas!
Vymenovať zápasy, ktoré viedol, by zabralo obrovský priestor. V sezóne 1979/ 1980 pískal semifinále EPM medzi Realom Madrid a Hamburgom, 14. mája 1980 zas finále PVP medzi Arsenalom a Valenciou. V sezóne 1980/ 1981 zápas semifinále EPM medzi FC Liverpool a Bayernom Mníchov. „Každý zápas má svoju históriu, každý bol svojím spôsobom jedinečný. Ale veľa vo mne zanechal zápas medzi FC Liverpool a Bayernom Mníchov. Ten mi utkvel v pamäti. Ten zápas skončil remízou 0:0, ale bol to tak silný zážitok, že až. Hralo sa nekompromisne, hore – dolu, tvrdo, s veľkým nasadením, ale vzácne férovo. Mnohé zákroky síce boli na hrane, ale cítil som a rovnako aj hráči, že súper nejde surovo po nohách, ale len a len po lopte. Vznikli mnohé krásne situácie. Po mnohých zákrokoch sa črtali výhody, ktoré som akceptoval a púšťal som hru. Hráči to ani raz nezneužili, pochopili moju filozofiu a v dôsledku toho sa vyvinulo jedno krásne stretnutie. Hoci bezgólové... Za celý zápas, od úvodného hvizdu v prvom polčase cez úvodný hvizd druhého až po tie záverečné, som, prosím pekne, deväťkrát fúkol do píšťalky! Je to unikát, faktom je však to, že ten zápas mal minimum zásahov, stále sa hralo. Boli situácie, že som už išiel písknuť do píšťalky, ale hráč, na ktorého bol zákrok, vstal a pokračoval v hre. Takže som to púšťal... Po zápase za mnou prichádzali hráči oboch tímov a ďakovali mi. Vážil som si to, boli to veľké mená, K. H. Rummenigge, Breitner, Kennedy... Diváci stáli a tlieskali, vznikla tam atmosféra spolupatričnosti, bola to oslava futbalu.“
Nie mentorstvo za každú cenu
Vojtech Christov nepatril k rozhodcom, ktorí by si autoritu museli vynucovať tridsiatimi písknutiami za minútu. Skôr bola prirodzená. „Vždy sa mi osvedčilo niečo, čo sa radami z pozície delegáta snažím dať aj našim mladým nasledovníkom. A síce, nadviazať s hráčmi na ihrisku nejaký spôsob komunikácie. Nie nejaké debaty, to je proti pravidlám. Skôr myslím na gesto, úsmev, aj neverbálnu kominukáciu. Napríklad v Brne bol známy brúsič Klimeš. Keď som išiel pískať prvýkrát zápas Zbrojovky, bolo to počas môjho prvého roku v lige v roku 1974, tak som sa naň nachystal. Pred zápasom sme ešte v civile išli skontrolovať trávnik. Pozerali na mňa, ešte ma nepoznali. Bol som také mladé ucho, mal som 29 rokov, niekoľko hráčov malo viac. O Klimešovi som vedel, že je problémový, písalo sa o ňom, videl som nejaké prenosy. Povedal som mu, pán Klimeš, videl som vás, minule to bolo vynikajúce. Děkuji, děkuji, povedal mi. V zápase mi to niekoľkokrát vrátil. Keď sa niekto nasrdil, trebárs raz taký mladší hráč, tak to hneď hasil. Drž hubu, Pepíku, to je pan rozhodčí! Len sme sa na seba pozreli a pousmiali. Poviem vám, s problémovým Klimešom som nikdy nemal problém! Nevravím, že to ide stále, ale oplatí sa nemať za každú cenu mentorský prístup, skôr ľudský. Dať najavo, že sme na jednej lodi, že nám všetkým ide o futbal.“
Finálový rekordér
Bol suverénom na domácej scéne. Pokiaľ ide o zápasy v československej lige, v rokoch 1974 – 1992 v nej odpískal 198 zápasov. Pre doplnenie, rovnaké číslo zápasov dosiahol v rokoch 1976 – 1992 Dušan Krchňák. Vojtech Christov je rekordérom, pokiaľ ide o počet finálových zápasov Československého pohára, pískal v nich päťkrát (1975, 1976, 1983, 1989, 1991). Keď si porovná vtedajšie časy a súčasnosť, mali to rozhodcovia ťažšie či ľahšie? „To je hypotetická otázka. Ťažko to porovnať, tak, ako v živote vôbec. Vtedy sa hral iný futbal, v 70. a 80. rokoch 20. storočia bol neporovnateľný s dnešným tempo futbalom a maximálnym nasadením. Boli iné časy a boli aj iné možnosti rozhodcov. Nemali sme tak nápomocnú techniku, pri školeniach a seminároch, tak, ako je to dnes, keď jednu situáciu môžete vidieť z piatich – šiestich pozícií. Pravda, na trávniku má rozhodca aj tak jedno postavenie a na jeho základe sa musí rozhodnúť. Nemali sme pípačky, komunikačný systém, pomoc štvrtého rozhodcu, ten za našej éry nebol – dnes má za povinnosť pomôcť v situáciách, ktoré sa odohrajú mimo zorného poľa rozhodcu či asistentov. Porovnať, či bolo niečo ľahšie alebo ťažšie, to sa fakt nedá. Aj vtedy, aj teraz však platí, že potrebujete správny výber rozhodcov, že na to budú mať potrebný talent. Rozhodca musí mať pozitívny prístup k futbalu, aby ho vedel precítiť. Ja som mal napríklad tú výhodu, že som sa vedel do zápasu vcítiť ako hráč a že som mal intuíciu, ktorá mi pri mojich rozhodnutiach pomáhala – dnes môžem povedať, že na 99% boli správne,“ spomína Vojtech Christov.
Rozhodca nie je nepriateľ
Bývalý výborný arbiter, dnes delegát, sa na záver zamyslí. Jeho posolstvo je zaujímavé a stojí za zamyslenie. „Rozhodca nie je nepriateľ. Je súčasťou futbalu, niekým, kto chce pomôcť hre dospieť k tomu, aby bola pekná, aby sme videli góly. Ja som sa tohto kréda držal a osvedčilo sa mi, hoci nie stopercentne, pretože to závisí aj od hráčov, funkcionárov, divákov. Aby však bol rozhodca dobrý, aby uspel, potrebuje aj tento moment. Kolegialitu, príbuznosť, v zmysle, že dúchame do jedného mecha. A tu mnohokrát, keď sledujem súčasné rozhodovanie, mi tento prístup neraz chýba. Pozícia muža, ktorý len trestá a sankcionuje, je niekedy kontraproduktívna. Samozrejme, keď trestám hrubé zákroky, treba byť nekompromisný a tvrdý. Ale rozhodca sa tiež musí jednoducho snažiť o to, aby navodil pozitívnu atmosféru. Mňa mrzí, že často už pri nástupe na trávnik cítim, že na rozhodcov sa pozerá takto – aha, došli, to sú naši nepriatelia, nepriatelia futbalu resp. ste tu a my vás trpíme, lebo k tomu patríte. Akosi sa vytráca kamarátsky kolegiálny vzťah, to, že robíme futbal spoločne, s radosťou,“ dodáva Vojtech Christov.
(ms)
