Richard Havrilla
23. 06. 2009 21:56:36
Len prednedávnom ukončil svoju bohatú rozhodcovskú kariéru jeden zo známych slovenských rozhodcov Richard Havrilla. Práve po zápase Košice – Prešov sme ho oslovili s niekoľkými otázkami, na ktoré nám ochotne odpovedal.
Pán Havrilla, máte za sebou 25-ročnú rozhodcovskú kariéru. Môžete preto zo svojej pozície zhodnotiť vývoj, ktorým sa uberá rozhodovanie v slovenskom futbale?
Za tých 25 rokov došlo k veľkým zmenám vo futbale, na ktoré bolo potrebné zareagovať aj v rozhodcovskej oblasti pretože ja to stále tvrdím, že nie rozhodca je určujúcim faktorom vývoja futbalu ale sú to predovšetkým hráči a tréneri. Oni ovplyvňujú hru a „rozhodcovstvo“ sa musí vždy prispôsobiť a aj reagovať zmenami, doplnkami a výkladom pravidiel. Ak porovnám časy kedy som začínal so súčasnosťou - tak určite došlo k zásadným zmenám v „rozhodcovstve“. Zavedenie rozdelenia rozhodcov na špecialistov - rozhodca a asistent rozhodcu, funkcia náhradného rozhodcu - to sú zmeny, ktoré priamo vníma každý fanúšik futbalu. Ďalej to sú zmeny v príprave na stretnutia, zmeny v oblasti fyzických previerok (limit na „Cooprov test“ vzrástol z 2 400 m na 2 800 m), úroveň a početnosť seminárov a samozrejme treba zohľadniť veľkú spoločenskú zmenu, pád železnej opony, nastolenie demokracie a s tým spojená obrovská zmena zákonov, noriem ale hlavne morálky.
Spomínate si na zápas, ktorý Vám zostane nadlho v pamäti, respektíve zápas, ktorý Vás ako osobnosť ovplyvnil?
Určite to boli viaceré stretnutia. Nedá sa povedať, že ten alebo ten je veľký míľnik v mojej kariére. Ak sa pozriem domov, tak určite to boli zápasy medzi veľkými rivalmi: Slovan, Petržalka, Trnava, Žilina. Zápasy medzi týmito klubmi mali vždy špecifický náboj. Bohužiaľ, aj z týchto zápasov sa nám vytráca divák. Počas prvých ročníkov slovenskej ligy boli bežné vypredané hľadiská. Aj na tých menších štadiónoch bolo 5 – 6 tisíc divákov. Dnes toľko chodí na celé kolo a práve tento fakt je pre mňa veľmi frustrujúci. Nielen hráč ale aj rozhodca má rád plné tribúny - aj tam kde sú niekedy nežičlivé pre rozhodcovské trio. Keď prehodím list a pozriem sa smerom von tak musím skonštatovať, že som pôsobil vo veľmi šťastnom čase pre slovenské rozhodcovstvo. Micheľ a Hriňák boli v európskej špičke a vďaka nim som mal možnosť ako náhradný rozhodca byť na zápasoch takých klubov ako Real Madrid, Manchester United, FC Barcelona, Bayern Mníchov, Arsenal Londýn, Borussia Dortmund a sám som mal možnosť rozhodovať viac ako 40 medzinárodných stretnutí.
Môžete nám priblížiť začiatky Vašej kariéry a jej najdôležitejšie body?
Rozhodcovské skúšky som zložil na jar v roku 1984. V tom čase som bol študent Stavebnej priemyslovky a ešte som hrával futbal za mestskú časť Košíc – Vyšné Opatské. Ako perličku poviem, že skúšky mali aj časť otázok zameraných na otázky z marxisticko-leninovskej filozofie… Keďže v tom roku ma prijali na Stavebnú fakultu, vedel som, že táto škola je náročná na čas tak som sa rozhodol, že budem rozhodcom a s aktívnym hraním skončím. V roku 1990 sa mi podarilo postúpiť do republikových súťaží a tak už 19 rokov križujem víkend čo víkend niekedy aj cez týždeň Slovensko. Južnú trasu smerom na Zvolen a ďalej na Bratislavu poznám naspamäť. Viem odhadnúť čas príchodu domov na minútu.
Takým ďalším medzníkom bol vznik samostatného štátu a tým aj štart slovenskej prvej ligy, kde som pôsobil od začiatku v roku 1993 ako čiarový rozhodca a zároveň som rozhodoval druhú futbalovú ligu. Boli to krásne časy pretože ako som už spomenul, na stretnutia chodilo veľa divákov a hralo v nich veľa vynikajúcich hráčov. Navyše, ja som mal takto možnosť sledovať priamo v akcii skúsenejších kolegov ostrieľaných federálnou ligou. V čase keď došlo k rozhodnutiu o špecializácii na rozhodcu a asistenta rozhodcu som nemal žiadne pochybnosti o ďalšej ceste. Jednoznačne som chcel byť rozhodcom a myslím, že som sa rozhodol správne. Od roku 1999 som začal rozhodovať stretnutia 1.ligy a v roku 2002 som bol zaradený na listinu rozhodcov FIFA. Odznak FIFA som nosil 6 rokov a po dohode s predsedom komisie rozhodcov a na základe zváženia veku a možností postupu v rámci štruktúr UEFA som sa rozhodol, že skončím na listine a budem pôsobiť len na domácej scéne.
Svetový futbal ovplyvňovali aj rozhodcovia, nielen hráči. Ktoré mená z futbalovej histórie považujete za najvýznamnejšie aj smerom k Vašej osobe?
Ani ako futbalista a ani ako rozhodca som nemal konkrétny vzor v konkrétnej osobe ale snažil som sa zobrať si z každého, kto ma zaujal to, čo som považoval za najlepšie. Ak by som mal byť konkrétny, tak určite najviac ma ovplyvnili moji kolegovia z Východu Benedik, Zvolánek, Micheľ, s ktorými som absolvoval veľa stretnutí.
Rozhodcovské povolanie je stále viac-menej na okraji športového odvetvia. Čo považujete za najvýznamnejší faktor smerom k mladej generácii, ktorá sa rozhoduje stať sa futbalovým rozhodcom?
Niekedy dávno v praveku hry nazývanej futbal boli dve družstvá, ktoré hrali proti sebe. Dosť často sa nevedeli dohodnúť či boli porušené pravidlá alebo nepísané zákony. Keďže riešenie týchto sporov zaberalo viac času ako samotná hra, tak vymysleli funkciu rozhodcu. Teda najprv bola hra a až potom bol rozhodca. A toto je môj taký veľký odkaz pre mladších kolegov: rozhodca nie je pánom futbalu ale jeho sluhom. Ak pristúpia k jeho veličenstvu futbalu s týmto vedomím a s patričnou úctou k hráčom, majú šancu byť úspešní.
Už ste načrtli, že Vaše najbližšie kroky povedú k funkcionárskej pozícii. Aké sú preto Vaše priority smerom k novej pozícii?
Áno, začína úplne iná kapitola môjho života. Som šťastný, že som mohol byť rozhodcom a teším sa z dosiahnutého. Určite sa však s futbalom nelúčim, rád by som odovzdával skúsenosti, ktoré som získal mladším kolegom ako delegát – pozorovateľ na jednej strane a na druhej strane chcem vrátiť futbalu to, čo mi dal aj ako funkcionár SFZ.
