Pavel Olšiak
15. 04. 2012 17:46:26„Tí, čo ma poznajú, vedia, že som nikdy nebol puntičkár. Skôr sa mi vyčítalo, že som nedal nejakú tú žltú kartu alebo neprerušil hru. Ja som to nikdy nemal rád. Ani ako futbalista, ani ako rozhodca. A možno aj preto som bol celkovo hráčmi akceptovaný. Bolo to však aj v prístupe k nim, nikdy som sa netváril povýšenecky, skôr som to vnímal ako partnerské fungovanie medzi rozhodcom, funkcionármi a hráčmi. Či sa mi to podarilo so všetkými, to nechám na posúdenie iných, ale vo veľkej časti sa mi tento prístup oplatil,“ spomína Pavel Olšiak, už bývalý špičkový slovenský rozhodca.
Svoj posledný rozhodcovský zápas rodák z Poltára (nar. 28. októbra 1972) nedopískal. Bolo to 16. apríla 2011, v zápase Žilina – Nitra (2:0), keď sa po pol hodine zranil a nahradiť ho musel Ladislav Prešinský. O pomerne krátky čas na to muselo prísť rozhodnutie, ktoré znamenalo koniec rozhodcovskej kariéry. Veru, nielen futbalisti sa kvôli zdravotným problémom musia predčasne lúčiť so zelenými trávnikmi... „Je to už pol roka či trištvrte roka, teda relatívne dlhý čas, čo som prestal pískať, takže som sa s tým už nejako vnútorne vysporiadal. Samozrejme, keď vidím kolegov, ktorí ešte rozhodujú zápasy, tak sa to človeka dotkne, neostáva chladným, ale nejako stresovo to neberiem. Hoci, nie je mi to ľahostajné, keď som sa po dlhých rokoch musel niečoho vzdať. Beriem to však tak, že zasiahla vyššia moc. Moje zdravotné problémy sa ťahali sa to dva roky a nakoniec sa zistilo, že nešlo len o kolená, ktoré ma trápili. Vychádzalo to z chrbtice, na to sa však prišlo až pri vyšetreniach, ktoré sa robili po mojom zranení. Zdravie bolo a je prednostnejšie, nebolo čo riešiť. Povedal som si, že všetko má svoj začiatok a všetko má svoj koniec,“ hovorí Pavel Olšiak, ktorý sa s rozhodcovskou píšťalkou lúčil ako 38-ročný.
Toto má zmysel
Zažil toho dosť, od úplných začiatkov cez debut v Corgoň lige pred dvanástimi rokmi v zápase Ružomberok – Prešov a medzinárodnú scénu. „Rozhodoval som od 21 rokov do 39 rokov a môžem povedať, že moja rozhodcovská kariéra sa vyvíjala plynulo. Nesníval som pritom o medzinárodnom fóre, mojím snom bolo raz pískať v našej najvyššej súťaži. Všetko navyše už bolo bonusom, som však rád, že mi to bolo dopriate,“ hovorí Pavel Olšiak. Najprv sa zaradil medzi domácu špičku, potom sa dostal na rozhodcovskú listinu FIFA. Ako hlavný pískal v zápasoch vrcholových mládežníckych turnajov, v Pohári UEFA, Intertoto Cupe, v národných ligách v Poľsku, Česku, pohároch v Líbyi, Katare, Rumunsku, v medzištátnych zápasoch... Ako štvrtý rozhodca bol po boku Ľuboša Micheľa v akcii na zápasoch Ligy majstrov v Manchestri, Barcelone, Kodani, Londýne, Turíne, Gelsenkirchene, Štokholme... „Samozrejme, fantastické to bolo na Nou Campe či na Old Trafforde. Nedá sa povedať, ktorý zápas bol ten naj, ale určite to boli všetky zápasy v Lige majstrov, ktoré som absolvoval. Tie si veľmi dobre pamätám. Jeden z nich si fakt nedovolím vyzdvihnúť, vnímam ich rovnocenne. Ale keď ste na takých štadiónoch a pri takých zápasoch, vtedy si poviete, že to, čo robíte, má zmysel.“
Obrovská koncentrácia
Samozrejme, takéto zápasy si vyžadujú obrovskú koncentráciu, a to bez ohľadu na to, či ste v pozícii hlavného rozhodcu, jedného z dvoch postranných asistentov alebo štvrtého náhradného rozhodcu. Laik by si povedal, že je fajn byť štvrtým rozhodcom, keďže zodpovednosť je na niekom inom. Ibaže, v tak prestížnom podujatí, akým je Liga majstrov, musí každá súčiastka fungovať stopercentne a musí byť pripravená na každú situáciu. Z pozície štvrtého rozhodcu trebárs na to, že hlavný sa zraní a do zápasu musí naskočiť on – nakoniec, práve toto sa Pavlovi Olšiakovi stalo v zápase, ktorý bol posledným v jeho kariére. „Ťažko to vôbec vysvetľovať, pretože stupeň koncentrácie pri takých zápasoch je neskutočný. Ja som si mnohokrát tieto zápasy, ak by som to vzal z pohľadu futbalového fajnšmekra a samotného futbalového diania na ihrisku, vôbec neužil. Štvrtý rozhodca má toľko povinností a musí dohliadať na toľko vecí, že musí fungovať na sto percent. Striedania hráčov, dohliadanie na obe lavičky, rozcvičujúcich sa hráčov, trénerov, komunikácia s nimi, kontrola výstroje hráčov, komunikácia s kolegami... Je tam toľko vecí, ktoré musí mať štvrtý rozhodca pod kontrolou, že si to laik ani neuvedomí. Futbalové dianie na trávniku som si skutočne nemohol vychutnávať, stávalo sa tak až doma pri televízii, kde som si zo záznamu pozrel, čo sa tam vlastne dialo,“ smeje sa Pavel Olšiak.
Zápasy vo východnej Európe
On sám ako hlavný rozhodca pískal v európskych pohárových súťažiach veľké množstvo zápasov vo východnej Európe či krajinách bývalého ZSSR. Jeden z bývalých medzinárodných rozhodcov nám položartom prezradil, že pri dotazníku UEFA si dal medzi jazyky, ktoré ovláda, ruštinu, a tým pádom mu bol „Ost-blok“ súdený. „Ja som sa s Ľubošom Micheľom dostal na veľké štadióny, v tomto smere sa nemôžem sťažovať a ide to asi aj na vrub toho, že sme skutočne výborne vychádzali, čo je pri spolupráci rozhodcov len pozitívom. Pokiaľ ide o jazyky, UEFA moju znalosť ruštiny využívala, neraz som tlmočil z angličtiny do nej a naopak a dá sa povedať, že túto moju znalosť využívala. Nebral som to však ako nejaký hendikep, skôr naopak, ako pozitívnu vec. Atmosféra v rusky hovoriacich krajinách, blízkosť mentalít k tej našej, to všetko som vnímal kladne a páčilo sa mi to.“
Divočina v Líbyi
Pískal zápasy v Poľsku, medzi nimi prestížne varšavské derby medzi Poloniou a Legiou, Rumunsku (opäť s horúcim námetom v podobe zápasu Kluž – Temešvár) či Česku, niekoľkokrát však zažil futbalovú exotiku, ako pri zápasov v Katare alebo v zápase o líbyjský Superpohár v Tripolise. „To bola divočina! Ale pre každého rozhodcu je cťou, keď ho buď UEFA alebo národný zväz deleguje aj na takéto zápasy. To sa jednoducho neodmieta. Mne sa vlastne za celú moju rozhodcovskú kariéru stalo jedinýkrát, že som nešiel niekam, kam mi navrhovali. Pískal som v Kazachstane, cesta tam i naspäť je neskutočne únavná – štyri dni sedíte v lietadle, autobuse a aute. A po návrate som sa dozvedel, že o dva týždne tam mám ísť zas. Vtedy sme to spolu s predsedom Komisie rozhodcov SFZ prehodnotili a delegačka sa zmenila. Pokiaľ ide o Líbyu, bolo to zaujímavé...“ Išlo o zápas, ktorý sa hral 17. januára 2007, pred 60 000 divákmi, nastúpili proti sebe Il Ittihad, majster krajiny a Al Ahly, víťaz Líbyjského pohára. „Bolo to špecifické. Situácia v Líbyi bola vtedy trochu napätá a toto bol zápas mužstva, ktoré malo prívlastok Kaddáfího a mužstva, ktoré bolo robotnícke. Líbyjčania sami zvážili, že by to asi chcelo zahraničného rozhodcu. Ako sa došlo na mňa, to neviem povedať, ale skúsenosť to bola veľká. Bol to úplne odlišný štýl futbalu, v úvode zápasu sme si chvíľku museli zvykať na iný štýl futbalu, na isté špecifiká, ale potom to už išlo...“
Rôzne štýly
Vôbec, iných štýlov zažil vo svojich futbalových zápasoch toľko, ako máloktorý zo slovenských rozhodcov v posledných dvoch dekádach – hádam len Ľuboš Michel mal v tomto smere pestrejšie duely. Pozrime sa na medzištátne zápasy Pavla Olšiaka, v roku 2006 zápas Nórsko – Paraguaj, v roku 2007 Rakúsko – Tunisko, v roku 2009 Rakúsko – Kamerun, v roku 2010 Turecko – Honduras. „Dalo mi to veľmi veľa. Musel som vnímať hráčov na ihrisku. Pravidlá sú krásna vec, ale futbalový zápas je ako živý organizmus. Rozhodca sa musí vedieť prispôsobiť zápasu, precítiť ho, čítať ho. Dá sa povedať, že to je to najdôležitejšie. A mne práve takéto zápasy dávali najviac. Bolo to zaujímavé a dávalo mi to veľa. Zápas Nórsko – Paraguaj sa hral pár týždňov pred MS 2006, bolo veľmi poučné vnímať stret severského futbalu s technickým a rýchlym paraguajským alebo duel Samuel Eto´a a spol. v Rakúsku.“
Dalo sa ísť vyššie?
Ako futbalista pôsobil v I.A triede a hral ešte vtedy, keď už pískal. Istý čas sa píšťalka a aktívna hráčska kariéra prelínali, pískal od 21 rokov, hral do 24 – 25. rokov, to však už, kvôli operácii kolena, skôr sporadicky. „Zároveň som zvážil, načo reálne ako hráč mám. Rozhodol som sa inú dráhu vo futbale ten som opustiť nechcel, mám ho rád. Spravil som dobre, dotiahol som to pomerne vysoko.“ Bol v štvrtej kategórii rozhodcov FIFA, prepracoval sa do druhej. Dalo sa aj vyššie? „Šanca bola, ale boli aj okolnosti, ktoré boli proti. Začali sa na mňa valiť zdravotné problémy, nejaké zápasy som bol nútený vynechať a nakoniec, aj kvôli tomu sa podľa mňa nedalo ísť vyššie. Možno keby to bolo zdravotne stopercentné...“ Našinci, ktorí pískajú vonku, často spomínajú, že doma, na Slovensku, sa píska ťažšie. „Je to tak. Niektoré naše mužstvá majú vysokú úroveň, hrajú technický futbal, ale medzi niektorými bol veľký rozdiel a vtedy musí rozhodca dávať pozor, aby sa niečo nestalo a aby sa nakoniec on nestal tým hromozvodom.“
Spomínanie s úsmevom...
Aj rozhodcom zaberá futbal veľa času, a tak sa patrí poďakovať partnerom. V prípade Pavla Olšiaka manželke Ruth. „Bola jediným človekom, s ktorým som sa v tomto smere radil. Hovoril som je, že nechcem skončiť v okresnej súťaži, že chcem ísť vyššie a že to možno so sebou prinesie nejaké obete. Dnes na to s úsmevom spomíname, pretože by nám vtedy nenapadlo, že to skončí na takej úrovni, na akú sa to nakoniec dostalo. Nebolo to však stále jednoduché a za to jej ďakujem... Moje poďakovanie však patrí všetkým, čo mi na mojej rozhodcovskej púti pomohli dostať sa tak vysoko. Som rád že som spoznal mnoho vynikajúcich rozhodcov, funkcionárov, futbalistov, trénerov, novinárov a som si istý, že sa ešte budeme pri futbale v budúcnosti stretávať, pretože futbal bol a aj je mojou veľkou láskou, s ktorou sa nedá len tak ľahko rozlúčiť..,“ hovorí Pavel Olšiak, ktorý v civile pôsobil ako manažér v sklárskej spoločnosti v Poltári, ktorý bol sklárskou tradíciou vychýrený. Potom uspel vo výberovom konaní na riaditeľa polikliniky v tomto meste Novohradu, v súčasnosti je prednostom Mestského úradu v Poltári. Stále sa venuje futbalu, je predsedom Komisie rozhodcov ObFZ v Lučenci. Fandí synovi Pavelovi, ktorý hrá futbal. „Teraz maturoval a venuje sa aj futbalu. Nikam ho netlačím, je to na ňom,“ dodáva Pavel Olšiak.
(sm)
