Aký šport? No predsa futbal!

17. 02. 2010 00:51:14
  

Od útleho detsva ju otec a dedo viedli k športu, vyskúšala takmer všetky druhy, ale jej srdcu najviac učaroval futbal.
Túžbou Petry Chudej, 28-ročnej absolventky personálneho manažmentu na Vysokej škole ekonomickej, je pracovať v oblasti športu, hoci v súčasnosti je personalistkou.

Ženy sa chcú vyrovnať mužom vo všetkých sférach spoločenského, aj športového života. Aký je tvoj pohľad na boxerky, vzpieračky, hokejistky, kulturistky a futbalistky alebo športy kde sa využíva sila?
Kedže som vyskúšala veľa športov, v ktorých sila hrá veľkú úlohu, môžem povedať, že to v akej miere sa sila využíva v športe nesúvisí s pohlavím. Ja si skôr myslím, že ide o povahu a gény človeka, ktoré ho predurčujú k tomu či bude alebo nebude športovať. Viem, že u nás sa stále nájdu ľudia, ktorí nechápu prečo ženy hrajú napr. futbal, ale ja to neriešim. Venujem sa futbalu, lebo tú hru milujem.

Čo znamená šport pre teba? Športuješ alebo športovala si?

Ako som už v úvode spomenula, svoj život bez športu si nedokážem predstaviť. Počas školy som trénovala džudo, volejbal, lyžovanie atď. Samozrejme, že futbal a hokej boli pravidelne na zozname mojich víkendových aktivít. Mojím najobľúbenejším predmetom na škole bola telesná a vždy som školu reprezentovala na všetkých športových podujatiach. Po gymnáziu som chcela ísť študovať na FTVŠ, ale nezobrali ma. Bohužial som nezískala dostatok bodov z angličtiny, ktorú som chcela ísť popri tom študovať.

Kedy sa ti do životnej cesty priplietol futbal?

Zásadná zmena v mojom živote sa udiala, keď sme sa presťahovali. V novom prostredí som si rýchlo našla novú partiu a boli tam chalani, ktorí hrávali futbal za rôzne kluby. A vtedy som sa dozvedela, že existuje aj ženský futbal a začala som hrávať za Slovan. Ako útočníčka som sa dokonca dostala do slovenskej reprezentácie do 18 rokov.

Páči sa ti futbal ako hra alebo preto, že tam hrá veľa pekných mladých mužov?

Futbal ako hra je pre mňa fascinujúca. Neviem to úplne popísať, ale tá kombinácia zelenej trávy a ladne sa pohybujúcich 22 hráčov je proste neodolateľná. Ale teraz vážne! Počas môjho pôsobenia v Slovane som bola veľmi frustrovaná, pretože kvalita ženského futbalu u nás bola slabá. Túžila som sa stať hráčkou, ktorá by dokonale ovládala všetky triky s loptou, ale podmienky na Slovensku mi to neumožnili. Navyše som sa zranila a tak som sa rozhodla, že s hráčskou kariérou skončím a budem futbalu fandiť už len ako divák. 

Kedy si prišla na myšlienku vybehnúť s píšťalkou na ihrisko medzi 22 gladiátorov?

Potom ako som prestala aktívne hrať futbal, som začala pociťovať, že čím viac som sa snažila na futbal nemyslieť, tým viac mi chýbal. Až som sa jedného dňa rozhodla, že sa pôjdem spýtať na zväz, či by som sa mohla stať rozhodkyňou. Raz nám totiž na zápase rozhodovala žena. Ako som neskôr zistila, bola to Saša Ihringová, ktorá sa stala mojím vzorom.

   
Rozhodca musí prejsť dlhú a náročnú cestu k špičke. Aká bola tá tvoja?

Na jeseň v roku 2000 som si prvý raz obliekla dres a vybehla som na ihrisko. V mojich začiatkoch som si vôbec neuvedomovala, že byť rozhodkyňou by mohlo pre mňa znamenať aj niečo viac. Skôr som si vychutnávala ten pocit, že som opäť súčasťou hry. Až postupne, keď prišli prvé uznania od mojich skúsenejších kolegov a delegátov ako aj hráčov a funkcionárov som sa začala pohrávať s myšlienkou, že ako rozhodkyňa si môžem splniť svoj detský sen. Vďaka podpore rozhodcovskej komisie som postupne prešla od piatej regionálnej ligy až do druhej slovenskej ligy, kde teraz pôsobím druhý ročník. No, čo ma najviac teší je, že som si získala dôveru a od roku 2007 ako FIFA rozhodkyňa reprezentujem Slovensko.

Čo je pre rozhodcu podľa teba najväčšou odmenou?

Neviem čo teší mojich kolegov, ale pre mňa je najväčšou odmenou, keď mi po zápase podajú obe družstvá ruky, poďakujú a ja vidím, že sú spokojní, aj keď jedno z nich prehralo. Pre tých, ktorí sa športu nevenujú, sa to môže zdať malicherné, ale ja viem, aké je ťažké získať si rešpekt a uznanie okolia. A to je pre mňa hnací motor do každého zápasu. 

Úspešným ľuďom často okolie závidí, aké máš skúsenosti s touto vlastnosťou, ktorá Slovákom nie je cudzia?

Na svete určite existujú ľudia, ktorí druhým nedoprajú, ale ja musím povedať, že som počas svojho života stretla len málo takých. Väčšinou ma moje okolie podporovalo a motivovalo k lepším výkonom a ak aj ma niekto nahneval, vždy som vedela, že moja rodina stojí pri mne a že ma povzbudia.

 


Futbal má pravidlá, rozhodca ich musí aplikovať v praxi, no nie všetky situácie sú čiernobiele. Aký máš na to názor?

Ťažká otázka. Viem, že niektoré rozhodnutia sú naozaj náročné. Usilujem sa rešpektovať aj literu pravidiel, aj ducha hry. Rozhodca je však tiež len človek a robí občas chyby, rovnako ako iní ľudia v iných činnostiach. Stalo sa mi, že som v zápase nariadila pokutový kop, ale hráčku som nevylúčila, lebo mi jej bolo ľúto. Za to som dostala, nie najlepšie hodnotenie, ale tá istá hráčka v ďalšom stretnutí kopla súperku a opäť "vyrobila" problém mojej kolegyni. Veľmi som sa z toho poučila. Snažím sa, aby moje rozhodnutia boli správne, aj vtedy ak situácie nie sú čiernobiele.

Kto bol alebo je tvojím učiteľom, kto ti odovzdáva/l svoje skúsenosti?

Počas mojej kariéry som stretla množstvo skvelých ľudí, ktorí mi poradili a veľa z nich mi ešte stále pomáha. Na druhej strane aj ja sa snažím z každého zápasu ponaučiť sa. Záleží mi na názore kolegov a delegátov. Robievam si občas po zápase poznámky a taká videoanalýza je tiež dobrá vec. Rada by som však touto cestou spomenula moju mamu a už nebohého ocina, ktorí pri mne vždy stáli a vlievali mi odvahu, keď som strácala silu a vieru, že na to mám.

Koľko krajín si navštívila ako rozhodkyňa a ktorí diváci urobili na teba najväčší dojem?

Doteraz som bola v 8 krajinách sveta a už teraz viem, že čoskoro pôjdem na Cyprus a do Švédska. Každá krajina bola pre mňa zaujímavá, pretože som tam stretla mnoho nových ľudí a spoznala som aj iné kultúry. Najviac sa mi však páčilo v Turecku a Macedónsku. Skvelú atmosféru som však zažila aj minulý rok v Rakúsku.

Ako hodnotíš zatiaľ svoju doterajšiu kariéru? Splnila si si už svoje ciele?

Moja kariéra je zatiaľ výborná, veľa cieľov som si už splnila. Ale moje sny sa ešte tak úplne nenaplnili. Rada by som časom postúpila do prvej slovenskej ligy a v roku 2013 by som sa chcela zúčastniť na majstrovstvách Európy.

Čo je podľa teba pre futbalového rozhodcu najťažšie pri ceste na futbalový vrchol?

Za seba môžem povedať, že je to hlavne veľa driny, potu a sĺz. Množstvo odriekania a občas aj bolesti. Ale musím aj dodať, že to všetko stojí za to. Keď totiž stojím na ihrisku a držím v ruke píšťalku, som šťastná!


(rt)