|
|
"Čas je bežec s dlhým krokom", týmito slovami sa začínala pieseň, ktorú som počul prednedávnom v aute. Tieto slová a najmä ich význam, mi prišli na um pri našej ceste s kolegom a priateľom, futbalovým rozhodcom Vladom Hriňákom do španielskeho mesta Villarreal, kam išiel rozhodovať posledný futbalový zápas vo svojej kariére. V každodennom zhone, pri práci, starostiach o rodinu alebo pri zábave, často používame slovo "čas" v rôznych zvratoch.
|
|
Na začiatku našej cesty s Vladom do Španielska som však "čas" začal
vnímať z pohľadu vzťahu - čas a život človeka. Človek prežíva vo svojom
živote veľa časových období. Čas prvých krokov, čas prežitý v škole,
čas prvých lások, čas, keď skončí vysokú školu a plný optimizmu sa vrhá
zmeniť svet. Toto všetko mi prebehlo mysľou, keď sa naša rozhodcovská
partia na čele s Vladom zišla na viedenskom letisku vo Schwechate.
Zrazu som Vlada začal vidieť inými očami. Jeho zamyslená tvár a
chvíľkové pohľady do neznáma prezrádzali, že Vlado si začína uvedomovať
cieľovú rovinku svojej najobľúbenejšej životnej disciplíny. Vlado sa
začal na svet pozerať inými očami.
Každý, kto športoval, žil v
športovom kolektíve, vie, že tam o zábavu a žartovanie nie je núdza.
Roman Slyško, Roman Csabay, Mário Vlk, Vlado Vnuk, ja a Vlado sme
neboli na našich cestách výnimkou. Náš let z Viedne do Valencie sa však
troška predsa len líšil od tých predchádzajúcich, Vlado s nami letel
poslednýkrát. Sedím v lietadle vedľa priateľa, ktorý končí prvú vážnu
kapitolu vo svojom živote. Prvý raz si uvedomuje "čas". Tu nie je "čas"
epizódou šibalstiev z mladosti, tu "čas" končí jedno obdobie v živote
človeka.
Vlado vo svojej kariére odpískal stovky zápasov, rozhodoval futbalovým
hviezdam, slávnym futbalovým klubom. Pozerám naňho a aj cez chvíľkový
smútok, ktorý sa mu objaví na tvári, vidím, že je na seba hrdý, že si
uvedomuje, čo znamená v rozhodcovskom svete, vo svete, v ktorom prežil
"čas" dávajúci jeho životu zmysel.
Stretnutie so slovinským delegátom Rudolfom Zavrlom a tureckým
observerom Oguzom Sarvanom na večeri patrí k predzápasovým rituálom.
Tentokrát sa však obsah rozhovoru krúti okolo Vlada, jeho kariéry a o
tom, čo bude robiť po jej skončení.
Prichádza čas posledného zápasu rozhodcovskej kariéry Vlada Hriňáka.
Predzápasový míting nenesie žiadne známky nostalgie. Vlado je vo svojej
koži, plný energie oboznamuje zástupcov klubov, čo bude od mužstiev
vyžadovať a z každej jeho poznámky a gesta sú cítiť jeho obrovské
skúsenosti a zdravé sebavedomie. Po mítingu odchádzame do mesta na
prechádzku spojenú s nakupovaním vianočných darčekov. A je tu opäť s
nami ten „starý“ Vlado Hriňák, vtipný, žartujúci a tešiaci sa na čas
Vianoc so svojimi deťmi Vladkom a Danielkou.
Je večer, koniec zábavy. Pripravujeme sa na zápas a nikto z nás si v
tom momente neuvedomuje, že v tejto rozhodcovskej zostave sa už na
ihrisku nikdy nestretneme. Stretnutie Euroligy medzi Villarrealom a
Salzburgom patrí medzi náročnejšie v tomto kole. Vlado je však suverén,
vyťahuje niekoľko žltých kariet a zápas má neustále pod kontrolou.
Prichádza posledná minúta zápasu a až tu opäť vidím, akú rolu v našom
živote hrá "čas". Vlado píska koniec, berie do rúk loptu a má v očiach
slzy, slzy ktoré mu vohnal do očí "čas", čas prežitý na futbalovom
ihrisku s píšťalkou v ruke.
Vlado je správny chlap a nehanbí sa pred nami za svoje slzy, prijíma
gratulácie a uvedomuje si, že "čas je bežec s dlhým krokom".
Po večeri sedíme pri poháriku vína a sme opäť tá stará, veselá partia,
len asistenti Roman Slyško a Roman Csabay si nás doberajú, koho si
vyberú ako rozhodcu.Vlado je ako encyklopédia, možno aj dobré červené
víno mu rozväzuje jazyk a doslova chrlí spomienky zo svojej kariéry.
Množstvo rád, ktoré nám povedal, skončil myšlienkou "nikdy sa
nevzdávajte".
Po rozlúčke s predstaviteľmi UEFA, ktorí sa prišli s nami rozlúčiť na
letisko, sa skončil "čas" úspešnej rozhodcovskej kariéry Vlada Hriňáka.
Som rád, že som mohol byť pri tom, keď sa Vlado lúčil s futbalovým ihriskom, lebo bol a je dobrým učiteľom a priateľom.
Richard Trutz
|
