Vojtech Christov: "I´m still in football whirl"
31. 12. 2015 21:29:27 |
Pred pár mesiacmi sa Vojtech
Christov, jeden z najúspešnejších slovenských rozhodcov v histórii,
rozlúčil s pozíciou delegáta. Stalo sa tak po zápase DAC 1904 Dunajská
Streda – Slovan Bratislava, čo bolo svojím spôsobom symbolické, keďže
týmto dvom mužstvám rozhodoval množstvo zápasov. S mužom, ktorý bol 24
rokov rozhodcom a 23 rokov delegátom, sme sa pozhovárali aj o jeho
prvých mesiacoch bez futbalu. |
|
| „Poopravím vás – nie sú. Ja futbal nikdy neopustím! Stále som pri
ňom, sledujem ho doma i ten zo zahraničia. Podľa možností chodím na
futbal ako divák, sledujem reprezentáciu, navštevujem aj zápasy Fortuna
Ligy. Často ma pozývajú aj do klubov, napríklad v Trenčíne som sa
zúčastnil slávnostného zasadnutia pri príležitosti tamojšej Siene slávy.
Ak môžem, tak poradím mladším kolegom – rozhodcom, stretávam sa s nimi,
porozprávam sa s nimi aj telefonicky. Stále som vo futbalovom víre,
hoci už nie oficiálne.“ Boli ste rozhodcom počas otváracieho dňa trnavskej City arény – Štadióna Antona Malatinského. Ako ste vnímali prostredie? „Som veľmi rád, že aj na Slovensku už máme taký štadión a verím, že k nemu skutočne čoskoro pribudne i národný v Bratislave. Je to veľké plus. Návštevy na štadióne v Trnave hovoria jasnou rečou, futbal pred nimi s stáva oslavou. Ľudia sa majú možnosť baviť v kultúrnom prostredí, vyžiť sa pri športe. Dúfam, že sa v tomto smere bude pokračovať. Je dobré, že teraz sa štadióny budujú a skultúrňujú. Bude to dobrá materiálno – technická základňa pre ďalší pokrok nášho futbalu.“ Mnohé štadióny nezmenili svoj výzor od čias, keď ste pískali vy. „To áno. Niektoré mali isté zmeny, ale často to boli len kozmetické úpravy. Dnešná doba si však, aj vzhľadom na bezpečnostné požiadavky, ktoré sú kladené a potrebné, žiada radikálnejšie zmeny. Je to veľké pozitívum, hoci niekedy aj bolestivé pre kluby, keďže je to finančne náročné, čo je v dnešnej dobe ťažké. Na druhej strane, dostali výraznú finančnú pomoc od SFZ, pomáha UEFA i FIFA, takže dá sa to. Tento trend je pozitívny aj pre rozhodcov. Z vlastnej skúsenosti viem, že je iné, keď rozhodujete v takomto prostredí. Dúfam, že sa to rozprúdi ešte aj na východe, v Košiciach a Prešove, aby sa pozdvihli tieto bývalé bašty futbalu. Ak sa tak stane, pomôže to celkovo slovenskému futbalu.“ Pri otvorení City arény ste pískali v zápase starých pánov Spartaka Trnava a Ajaxu Amsterdam. Ten pripomínal kultovný zápas zo semifinále Pohára európskych majstrov 1968/ 1969, takže neprekvapilo, že ho zverili práve vám. Vnímali ste to ako poctu? „Myslím si, že bolo vhodné, že v prvom polčase ja a v druhom Laco Gádoši, sme rozhodovali zápas ako bývalí rozhodcovia bývalým hráčom Ladilo to a samozrejme, potešilo nás to, že sme tam boli. Vnímali sme to obaja ako uznanie.“ Aké skúsenosti ste mali s tými, ktorým ste zápas proti Ajaxu rozhodovali? S Adamcom, Jarábkom, Dobiašom... „S Jožkom Adamcom som sa stretol ešte ako s hráčom – keď on končil, ja som v lige začínal. Bol známy búrlivák, sem – tam sme si aj niečo povedali, ale fungovali sme dobre. Po zápase sme boli kamaráti a išli na dve deci vína. Stana Jarábka som už ako hráča nestretol, končil skôr, ale poznáme sa. Patina Dobiaša som zažíval takisto ešte ako hráča, stále sme sa skôr povzbudili. Vôbec, ja som sa snažil o aktívnu komunikáciu s hráčmi, bolo to lepšie, ako vynucovať si rešpekt trestaním.“ Ako si spomínate na niekoľko svojich vrcholov? Začnime otváracím zápasom MS 1982. „To, že budem rozhodcom otváracieho zápasu, som sa dozvedel tri dni predtým. Otváracie zápasy majú svoje špecifikum, sú spájané s veľkými očakávaniami. Svojím spôsobom nasadzujú aj trend rozhodovania. Pre mňa to bolo pamätné aj preto, že išlo o ouvertúru Diega Maradonu na futbalových MS, keďže štyri roky predtým ho ešte Cesar Luis Menotti do kádra ako veľmi mladého nevzal. Samozrejme, bolo to náročné a slávnostné, tak, ako pri všetkých otváracích a finálových zápasoch MS.“ Vieme, že ste vtedy boli veľmi populárny. „V úvodnej zvučke boli momenty z rôznych zápasov, ale stále tam bol môj úvodný hvizd. Takže každý deň ma tam mali na celej obrazovke. V dôsledku toho ma všade vnímali, v hoteli, jeho okolí, v reštauráciách, dokonca aj na býčích zápasoch, ktoré sme navštívili. El Arbitro Cechoslovaco, znelo na každom kroku. Rozdával som podpisy, vlajočky, suveníry, ktoré som mal zo zväzu. Bolo to príjemné, Španieli ukazovali, že milujú futbal. Keď to teraz hodnotím retrospektívne, bolo to to najkrajšie z mojej rozhodcovskej kariéry. Ten mesiac, od 13. júna do 12. júla 1982, bol jedným z najkrajších. Na Španielsko tak mám dobré spomienky. Aj preto, že som potom bol aj na čiare vo finále medzi Talianskom a SRN.“ Na Španielsko teda máte dobré spomienky. „Áno a nielen na rok 1982. Je pozoruhodné, že v Španielsku sa mi stále pískalo zvlášť dobre. Rozhodoval som trikrát na Santiagu Bernabeu, v Barcelone, Malage, Gijóne.“ Pískali ste aj finále ME 1984. „Vtedy to bol iný systém. V dvoch skupinách boli štyri tímy, hrali každý s každým, dvaja najlepší zo skupiny išli do semifinále. Rozhodcovia neboli vo Francúzsku, ale doma. Prilietali sme dva dni pred zápasom, odrozhodovali ho a išli naspäť domov. Ja som pískal zápas SRN – Španielsko, čo bolo také malé finále jednej skupiny, nešťastné pre Nemcov, keďže Toni Schumacher inkasoval gól 45 sekúnd pred koncom zápasu. Zápasy sa potom hodnotili po rozhodcovskej stránke a vyberal sa jeden rozhodca pre finálový zápas. Moje stretnutie sa hralo v stredu 20. júna a už vtedy mi naznačovali, že v tom finále asi budem ja. Vyvíjalo sa to však neoficiálne, ako šuškanda, nechali ma aj odcestovať domov. Priletel som v piatok a hneď v noci som mal telefonát zo zväzu, že mám ísť do Francúzska. Vraciaš sa do Parku princov, povedali mi doslovne a bolo to nádherné. V pondelok 25. júna sme leteli do Paríža, v stredu 27. júna sa hralo finále...“ Vôbec, ktorý zápas bol pre vás zvlášť výnimočný? „Rozhodoval som množstvo takýchto zápasov. Vo federálnej lige to boli pražské či bratislavské derby. Medzištátne zápasy sme spomínali. Na medzinárodnej úrovni v klubových súťažiach ich bolo tiež niekoľko. Rád spomínam na zápas medzi Interom Miláno a Realom Madrid, ktorý sa hral v deň mojich narodenín. Ale výnimočné miesto má jeden, ktorý odohrali ďalší dvaja renomovaní súperi. Bol to zápas medzi Liverpoolom a Bayernom Mníchov, ktorý sa hral na Anfield Roade. Išlo o prvé semifinále Pohára európskych majstrov v sezóne 1980/ 1981. Hralo sa nekompromisne, hore – dolu, tvrdo, s veľkým nasadením, ale vzácne férovo. Mnohé zákroky boli na hrane, ale cítil som a rovnako aj hráči, že súper nejde surovo po nohách, ale po lopte. Po mnohých zákrokoch sa črtali výhody, ktoré som akceptoval a púšťal som hru. Hráči to ani raz nezneužili, pochopili moju filozofiu a v dôsledku toho sa vyvinulo jedno krásne stretnutie. Hoci bezgólové... Za celý zápas, od úvodného hvizdu v prvom polčase cez úvodný hvizd druhého až po tie záverečné, som, prosím pekne, deväťkrát fúkol do píšťalky! Je to unikát, faktom je však to, že ten zápas mal minimum zásahov, stále sa hralo. Boli situácie, že som už išiel písknuť do píšťalky, ale hráč, na ktorého bol zákrok, vstal a pokračoval v hre. Takže som to púšťal... Po zápase za mnou prichádzali hráči oboch tímov a ďakovali mi. Vážil som si to, boli to veľké mená, Rummenigge, Breitner, Neal, Kennedy, Dalglish, Rush... Diváci stáli a tlieskali, vznikla tam atmosféra spolupatričnosti, bola to oslava futbalu.“ Pamätáte si na svoju rozlúčku v pozícii rozhodcu? „Samozrejme. Uskutočnila sa 6. júna 1993 vo Vranove, kde zavítal Slovan Bratislava na čele s Petrom Dubovským. Na zápas prišlo 9000 divákov.“ Ako hodnotíte súčasný slovenský rozhodcovský zbor? „Prešiel zmenami. Starší, schopní a skúsení rozhodcovia odišli, prišli mladší. Myslím si, že to pomerne dobre zvládajú. Hoci občas sa chybičky vlúdia, počas jesennej časti ligy nejaké hrubé nevyskytovali. Chlapci napredujú, progres je evidentný.“ Koho menovite by ste vyzdvihli? „Ťažko povedať, ale medzi hlavnými určite Peťa Kraľoviča, ktorý podáva dobré výkony. Samozrejme, Ivana Kružliaka, ktorý v Európskej lige funguje a má to našliapnuté k Lige majstrov, v ktorej mi absentuje slovenský hlavný rozhodca – ak neberieme do úvah dlhodobo dobre fungujúceho Romana Slyška, ktorý v nej samozrejme jako asistent rozhodcu je, ale s českou ekipou. Dúfam, že sa tam Ivan dostane." A na čo by ste súčasných slovenských rozhodcov chceli upozorniť? „Myslím si, že rozlišovanie trestov žltou a červenou kartou je v poriadku a na úrovni. Ak v niečom vidím nedostatky, tak je to trestanie hrania rukou. Samozrejme, dnes je dosť náročné posudzovanie úmyselného a neúmyselného hrania rukou. Nie každá ruka je však úmyselná. Stretávame sa s názormi – veď to bola ruka, tak to treba potrestať. Treba však rozlišovať, čo je úmysel a čo nie. Ak budeme trestať každú ruku, často nastrelenú z dvoch – troch metrov, bez ohadu na úmysel, tak je to proti podstate futbalu. Keď ide obranca do vkĺzačky, do vypichnutia lopty, nemôže držať ruky pri tele, lebo by to bolo neprirodzené, je to proti prirodzenosti daného pohybu. Hráč vtedy nemôže mať ruku pritiahhnutú při tele, veď vyrovnáva rovnováhu. Treba rozlišovať, či poloha ruky brániaceho hráča zodpovedá prirodzenosti situácie. Keď sa trestá z dvoch metrov nastrelená ruka, až ma to hnevá! Jednoducho, rozhodovať by sa malo tak, aby to neškodilo, ale pomáhalo podstate futbalu. Nie je to však len o slovenskom futbale, ale aj o medzinárodnom.“ Bohatá vizitka Vojtecha Christova Vojtech Christov, rodák z Vranova nad Topľou (nar. 16. marca 1945), je jeden z troch slovenských rozhodcov, ktorí pískali na dvoch po sebe idúcich svetových šampionátoch. Na MS 1962 a MS 1966 vystupoval v pozícii arbitra Karol Galba, na MS 1982 a MS 1986 Vojtech Christov, na MS 2002 a MS 2006 Ľuboš Micheľ. V lige začal pískať ako 29 – ročný, čo bolo unikátne, keďže v nej v rozhodcovskom zbore dominovali štyridsiatnici. Debutoval v upršanom zápase Slavia – Brno v pražskom Edene 18. augusta 1974 pred 20 tisíc divákmi. Zápas skončil remízou 1:1 a hoci sa hralo tvrdo, obe strany i médiá kvitovali výkon rozhodcu. Jeho ďalší nástup bol raketový, o dva roky už pískal na medzinárodnej scéne. Rozhodoval v 22 medzištátnych zápasoch oficiálnych A - tímov, s premiérou 12. júna 1977 vo Vroclave medzi Poľskom a Švédskom (2:1) v priateľskom zápase. Dostalo sa mu cti viesť otvárací zápas MS 1982 medzi Argentínou a Belgickom. V kvalifikácii na ME 1984 pískal v troch zápasoch, priamo na záverečnom turnaji v dvoch zápasoch, pričom ten druhý bol finálový! Druhá účasť na svetovom šampionáte, konkrétne na MS 1986, ho už sprevádzala s povesťou rutinéra s píšťalkou, takže náležite k tomu dostal v Queretare náročný zápas SRN – Uruguaj (1:1), v ktorom sa musel vysporiadať s tvrdou hrou Juhoameričanov. Úplne posledným zápasom Vojtecha Christova bol 22. mája 1990 v Tel Avive na Ramat Gane priateľský zápas Izrael – Argentína (1:2). V „zbierke“ odpískaných zápasov Vojtecha Christova je aj niekoľko čerešničiek z pohárovej Európy. V sezóne 1979/ 1980 pískal semifinále PEM medzi Realom Madrid a Hamburgom, 14. mája 1980 zas finále Pohára víťazov pohárov (PVP) medzi Arsenalom a Valenciou. V sezóne 1980/ 1981 rozhodoval semifinále PEM medzi FC Liverpool a Bayernom Mníchov, v sezóne 1982/ 1983 zas štvrťfinálový zápas PEM medzi Realom Madrid a Interom Miláno. Na domácej scéne bol suverénom. Pokiaľ ide o zápasy v československej lige, v rokoch 1974 – 1992 v nej odpískal 198 zápasov. Je rekordérom, pokiaľ ide po počet finálových zápasov Československého pohára, pískal v nich päťkrát (1975, 1976, 1983, 1989, 1991). |
||
| (SM) | ||
