Miroslav Jaška: "Línia musí byť rovnaká pre oboch"
29. 11. 2015 16:30:25 |
Patril k rozhodcom, ktorí v našej najvyššej súťaži pôsobili dlhodobo. Miroslav Jaška sa v nej objavil v roku 1998. Patril k tým, ktorí si vybudovali dôveru stabilnými výkonmi. Lúčil sa po minulej sezóne, momentálne pôsobí ako delegát v tretej najvyššej súťaži. Ako sám hovorí, všetko ide tak, ako malo... Futbal ste hrávali aj aktívne, a to za Kablo Bratislava. Ako si na to spomínate? |
|
| „V najlepšom. Hrával som na pozícii pravého obrancu alebo, hlavne keď
som končil, stopéra. Za Kablo som hral samozrejme preto, že som v
Bratislave päť rokov študoval. Prišiel som ako študent, za dva mesiace
som sa dostal do zostavy a päť rokov som si štúdium vypĺňal futbalom.
Bola tam super partia, spomínam na to rád.“ Začínali ste ale v Jednote Trenčín. „Do osemnástich som hrával tam. Od prípravky cez žiakov až po dorast. Keďže som išiel študovať a nechcel som s futbalom prestať, môj spolužiak z vysokej školy mi odporučil, aby som išiel hrať za Kablovku, za ktorú hrával aj on.“ Mnoho rozhodcov hrávalo futbal a k píšťalkám ich nasmerovalo zranenie. Aký bol váš prípad? „Ja som nebol výnimočný futbalista a po skončení vysokej školy, to som už bol ženatý, som sa vrátil do Trenčína a musel som zvažovať. Ako hovorím, vedel som, že výnimočným futbalistom nie som a futbal ma živiť nebude. Bol som učiteľ, prioritu dostala práca. Ale sekretár Oblastného futbalového zväzu v Trenčíne Jano Žitňan ma začal lanáriť – vraj, nechoď od futbalu preč, mladých rozhodcov je málo, poď rozhodovať. Prišiel som na skúšky a v priebehu dvoch týždňov som sa stal rozhodcom.“ Počuli sme, že prvý teoretický test vám dal zabrať. „Je to tak! Aj ja som si ako futbalista tak ako tí súčasní myslel, ako ovládam pravidlá. Veď hrávam futbal odmalička, tak to predsa musím vedieť, pravidlá nemôžu byť problém. Hneď na prvých rozhodcovských skúškach mi dali urobiť ostrý test a z tridsiatich otázok som mal dvadsať chybných. Bol to samozrejme taký test, ktorý neriešil len priame kopy a nepriame, udelenia žltých kariet, ale aj špecifické rozhodcovské situácie, aké sa často nevyskytujú, ale rozhodca na to musí byť pripravený. Na to som samozrejme ako futbalista pripravený nebol.“ Teraz, po rokoch praxe a poznaní futbalovej reality – ako by v podobných testoch podľa vás skončili súčasní ligoví hráči? „Myslím si, že by mali tiež okolo pätnásť chýb. Práve preto, čo som povedal – že v testoch sú neštandardné né situácie, ktoré v pravidlách sú riešené a môžu sa stať, ale v praxi sa až tak nestávajú.“ Aké boli vaše rozhodcovské začiatky? „Začínal som v deviatej najvyššej súťaži. Vo svojom prvom zápase medzi Chocholnou - Velčicami a Trenčianskou Turnou som mal byť asistentom rozhodcu, ale hlavný neprišiel. Tak som sa posunul na pozíciu hlavného. Pamätám si, že pršalo a zápas sa po 0:3 po polčase skončil výsledkom 3:3. Potešilo ma, že obe mužstvá kvitovali môj výkon a hodnotili ho pozitívne, napriek tomu, akým spôsobom sa skóre vyvíjalo. O týždeň som mal nomináciu na zápas Zamarovce – Letecké opravovne Trenčín, po ktorom som bol inzultovaný. Hovorí sa, že každý dobrý rozhodca musí zažiť svoje peklo alebo inzultáciu, takže ja som si to našťastie odbil hneď na začiatku (smiech). Pískal som dogmaticky v duchu regulí. V 30. minúte som vylúčil domáceho hráča za vulgarizmy po tom, čo mal výhrady k odpískanému rohovému kopu. V závere zápasu som zas za hrubý faul vylúčil ďalšieho domáceho hráča a hostia dali z následného priameho kopu gól na 0:1. Cestou do kabín bolo horúco a keď som kapitánovi domácich vyčítal, že ma on mal brániť, pretože to vyplýva z pravidiel, tak mi, ľudovo povedané, jednu natiahol.“ Neodradilo vás to? Jozef Marko nám raz spomínal, ako podobné veci poodrádzali adeptov na píšťalku niekde v Leviciach. „Bolo to v mojom druhom zápase. Ďalších päť – šesť som fungoval v sprievode starších kolegov alebo člen komisie rozhodcov. Dali mi pár rád. Navyše, mal som šťastie lebo po roku a po odpískaní pár zápasov som postúpil vyššie do krajskej súťaže. Nemal som vlastne ani čas premýšľať nad tým, či ma to odrádza či nie, pretože po roku som bol v šiestej lige.“ Ako to pokračovalo? „Zaujímavo a s jedným mojím kolegom, Romanom Slyškom, si na to občas zaspomíname. V mojom prvom zápase v šiestej lige totiž bol na čiare aj on ako asistent jedna, kým ja ako asistent dva. A bol to aj jeho prvý zápas v kraji. Pokiaľ ide o mňa, po odpískaní zápasov v súťaži som dostal možnosť rozhodovať barážový zápas, ktorý mi vyšiel. Aj vďaka tomu som preskočil piatu ligu, pokračoval v štvrtej lige. Týkalo sa to aj Romana Slyška, išli sme vlastne tri roky po sebe spolu.“ Za akých okolností ste dostali dôveru pre najvyššiu súťaž? „Ak ste spomínali pána Marka, tak to súviselo s ním. Vtedy bol predsedom Komisie rozhodcov SFZ a vyhradil si právo pozrieť sa na talenty, ktoré medzi rozhodcami sú. Bol sa na mňa pozrieť v zápase Galanta – Štúrovo. Po tom zápase mi niektorí ľudia hovorili – nemôžeš postúpiť, lebo sa na teba bol pozrieť Jozef Marko a nie si na postup. Tak som zdvihol telefón a zavolal som mu. Povedal mi, čo všetko sa mu nepáčilo. Že som nebol dobre oblečený, že som sa dobre nepohyboval. Namiesto toho, aby som si tvrdošijne presadzoval, že to tak nebolo, vzal som si to k srdcu a o rok som postúpil. Ani som nevedel, že si ma pán Marko bol pozrieť v zápase Gabčíkovo – Šaľa, čo bolo vtedy dosť výrazné derby. Po polčase 1:0 to skončilo výsledkom 1:4. O výsledok samozrejme nešlo, ako skôr o to, že pán Marko videl na mne progres oproti tomu, čo som pískal v Galante. To som sa však ja dozvedel až neskôr. Faktom je, že o pol roka mi dal šancu v lige.“ Vaším prvým zápasom bol duel Humenné – Prievidza? „Áno, skončil výsledkom 6:2 po polčase 0:1 a troch červených kartách pre hráčov Prievidze. Jej tréner, pán Viliam Iľko, mi v pondelok zatelefonoval a poďakoval za výkon. Povedal mi, že on si poriadok so svojimi hráčmi spraví a že to, čo sme odviedli ako rozhodcovia bolo v úplnom poriadku.“ Vtedy sa po jednom z vašich prvých zápasov, išlo o zápas Inter – Banská Bystrica, ozýval nespokojný Banskobystričan Štefan Rusnák. Nakoniec vám pritom z Dukly ako hodnotenie prišla deviatka. „Nespokojný bol vtedy skôr tréner Dukly Ladislav Molnár. Išlo o to, že som zapískal držanie, v ktorom bol práve Štefan Rusnák. Molnárovi sa to nepáčilo a začal vyskakovať, aj s nejakými vulgarizmami. Cez náhradného rozhodcu som mu odkázal, nech sa upokojí. Vykrikoval, že sa mám upokojiť ja a pokračoval v hrubších výrazoch, tak som ho v 89. minúte zápasu vykázal na tribúnu. Funkcionári Dukly zvážili, že to bolo v poriadku – aj preto spomínaná deviatka.“ Na ktorý zápas spomínate najradšej? „Samozrejme, ten prvý bude nezabudnuteľný. Potom to bol zápas, ktorý som veľmi chcel a v ktorom som nakoniec aj rozhodoval, a o finálový zápas Slovenského pohára medzi Košicami a Slovanom v Myjave. Okrem futbalových vecí sme v ňom museli riešiť aj veľa nefutbalových, diali sa už pred zápasom. Museli sme rozmýšľať nad tým, či neprerušiť zápas. Tento zápas je u mňa zapísaný inak aj preto, že bol iný – ligových zápasov máte mnoho, ale finále pohára je len jedno. Nedá sa už vrátiť, ani pre mužstvá, ani pre rozhodcu.“ Mali ste nejaké krédo, ktorého ste sa držali? Alebo ste vzali píšťalku a išli? „Na začiatku som len vzal píšťalku a šiel som. Potom som sa už držal kréda, ktoré zdôrazňujem aj mladým rozhodcom – držať jednu líniu pre oboch súperov. Ak odpískam v 5. minúte útočný faul v prospech jedného mužstva, tak v dvanástej musím rovnakú situáciu odpískať na druhej strane. Línia musí byť rovnako nastavená pre oboch. Som rád, že v závere mojej kariéry to akceptovali všetky mužstvá, ktorým som pískal. Keď sa aj stal sporný moment a prišiel za mnou kapitán mužstva, ktoré chcelo penaltu, tak som mu povedal – ak by sa to stalo na druhej strane, tak ma zožeriete. A zabralo to.“ Pripravovali ste sa už v posledných mesiacoch na prácu delegáta? „Musím povedať, že nie som príliš stotožnený s tým, aby som hodnotil svojich kolegov. Prácu delegátov som samozrejme v posledných troch – štyroch rokov vnímal a sú také, ktorí sú v mojich očiach vysoko. Nechcel by som ich menovať všetkých, ale jedného musím – človek, ktorý mal svoj názor a bol skvelý, bol Kelo Suchý. Nesnažím sa nikoho napodobňovať, chcem ísť svojou vlastnou cestou. Musím povedať, že po šiestich zápasoch, ktoré som ako delegát absolvoval, som dával vysoké známky. Rozhodcovia v týchto zápasoch však ukázali talent.“ A nie je vám ľúto, že vás „dobehol“ vekový limit? „Musím povedať, že ľúto mi bolo. Fyzicky sa cítim fajn, štyri – päť sezón by som ešte pískať mohol. Ale keď som mal 29 – 30 rokov, tiež sme sa pozerali hore, kedy už starší rozhodcovia skončia. Preto si myslím, že je to správne, hoci tentoraz to dobehlo mňa (smiech). Asi by sme nemali mieru, kedy treba skončiť, takže limit je potrebný. Treba dať šancu mladým chlapcom, ktorí sa ukazujú v dobrom svetle.“ (SM) Miroslav Jaška sa narodil 12. mája 1969 v Trenčíne. Futbalovo začínal v Jednote Trenčín, počas štúdia na VŠ pokračoval ako hráč Kabla Bratislava. Vyštudoval odbor matematika – branná výchova na Matematicko - fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení VŠ tri roky učil, kuriozitou je, že medzi jeho žiakmi boli budúci úspešní hokejisti Marián Gáborík a Marcel Hossa. Do roku 1997 pôsobil v bankovníckom sektore, pracoval ako riaditeľ pobočiek Istrobanky a HVB bank Slovakia. Od roku 1997 pôsobil ako finančný riaditeľ v spoločnosti Letecké opravovne Trenčín a ako ekonomicko - technický námestník vo Fakultnej nemocnici Trenčín. Od roku 2010 pracuje v spoločnosti AGEL SK. V súčasnosti je riaditeľom nemocnice v Levoči a konateľom v Nemocnici Krompachy. Je ženatý, má manželku Danku a má dve dcéry vo veku 23 a 18 rokov. Staršia Petra bola v osemnástich rokoch akademickou vicemajsterkou Slovenska v dvojhre i štvorhre. Mladšia Pavlína je juniorská reprezentantka v hádzanej, momentálne je hráčkou Trenčína. |
||
