V lete 1995 odohral dva zápasy za ligový výber Slovenska proti Argentíne
a Peru, v prvom prípde nastúpil proti takým hráčom ako Javier Zanetti,
Batistuta, Ortega, Ayala či Simeone. „Potom som sa zranil v prvoligovom zápase proti Žiline, hral som vtedy v
rámci hosťovania za Senec. Koleno bolo v takom stave, že som sa z toho
rok nemohol vylízať a lekári mi odporúčali, aby som s futbalom na
najvyššej úrovni skončil. Rozprával som sa vtedy s Vladom Hriňákom,
ktorý nám vtedy aj rozhodoval nejaké zápasy a ten mi vnukol myšlienku,
či by som to nechcel skúsiť s rozhodovaním. Po tom, ako sa koleno
umúdrilo, som sa rozhodol zostať na ihrisku, ale už v inej pozícii,“
spomína Richard Trutz, ktorý s aktívnou kariérou futbalistu skončil v 29
rokoch. O rozhodcovských krokoch najviac debatoval práve s nebohým
Vladimírom Hriňákom, ich vzťah prerástol do priateľstva, ktoré spojilo
obe rodiny. „Nie vždy sme sa zhodli, občas mi on a aj pán Marko vyčítal,
že som veľmi tvrdohlavý v niektorých situáciách. Ale myslím si, že nie
každý sa chce a musí sa podobať na svojho mentora a že každý do toho
musí dať aj to svoje. Myslím si, že sa mi to podarilo a že aj na ihrisku
sa mi to darilo zvládať.“
Skúsenosti sa zišli
Začínal v
piatej lige, kde pískal rok, štvrtú preskočil a bol rozhodcom v tretej.
Po roku v nej už postupoval do republikových súťaží. „Vtedy boli medzi
rozhodcami tzv. obojživelníci, hlavný a asistenti ešte neboli tak jasne
definovaní. U nováčikov sa vlastne v prvom roku ich pôsobenia malo
rozhodnúť, či im to ide lepšie na ihrisku alebo na čiare. Moja túžba
bola vždy byť na ihrisku ako hlavný rozhodca. A keď vtedajšia komisia
rozhodcov zvážila, že tam budem lepší, tak sa to aj takto vyvŕbilo,“
dodáva Richard Trutz. Ako rozhodca sa tak vlastne zhruba v priebehu
troch rokov dostal do súťaže, v ktorej predtým pôsobil ako hráč. „Dá sa
povedať, že už ako rozhodca som sa na ihriskách stretával s hráčmi, či
protihráčmi či spoluhráčmi, trénermi, ktorí ma poznali. Rešpekt som ale
mal hneď od začiatku. Nemyslím si, že niekto odo mňa niečo očakával, aby
som mu niečo odpustil. Myslím si, že moja hráčska ligová minulosť mi k
tomuto rešpektu napomáhala. Jednoducho, nemal som s tým problém. A
samozrejme, že moje hráčske skúsenosti mi pomáhali. Ísť na prvoligový
trávnik pre mňa nebolo nič nové, pomohlo mi to odbúrať ten stres, ktorí
nováčikovia medzi rozhodcami určite zažívajú. Pre mňa to nebola novinka,
akurát, že som na trávnik vychádzal v inej pozícii. Trému a nervozitu
som teda nemal.“
Hráčom je lepšie
Pri otázke, ktorá sa v
jeho prípade priam natíska, neváha ani na chvíľu. Komu je lepšie –
hráčom či rozhodcom? „Hráčom. Tí si idú na ihrisko zahrať futbal a bavia
sa ním. Nehovorím, že rozhodcovská činnosť pre mňa nebola koníčkom,
bavilo ma to, ale rozhodca je pod tlakom. Nesmie spraviť chybu ani na
jednu, ani na druhú stranu. Má nevďačnú pozíciu. Keď spraví chybu, sú
naňho nahnevaní všetci. Hráči, tréneri, funkcionári, diváci na štadióne,
verejnosť. Rozhodca zvyčajne nie je obľúbená osoba. Hráči to majú
ľahšie.“ Najmä od rozhodcov, ktorí už skončili s činnosťou a spomínajú,
často počujeme prípady konkrétnych mien hráčov, pri ktorých vedeli, že
problém nebude a pri ktorých naň už museli byť pripravení. Richard Trutz
takéto extrémy nemal. „Nemal som žiaden problém so žiadnymi hráčmi.
Vychádzal som so všetkými dobre. Samozrejme, s tými, ktorých som poznal,
to bolo ešte lepšie a mnohokrát mi boli nápomocní. Je to aj o
inteligencii hráčov, pretože tí by si samozrejme mali uvedomiť, že keď
sa správajú k rozhodcom slušne, tak im to rozhodca môže oplatiť.
Samozrejme, nehovorím o čiernobielych situáciách, keď sa niečo deje –
ale vzťah na linke hráč – rozhodca sa buduje celé roky. A sú hráči,
ktorí s rozhodcami fungujú skutočne dobre.“ Richard Trutz je z pohľadu
povedaného unikátom. Ťažko nájsť príklad, keď bol hráč na ligovej úrovni
a stal sa z neho rozhodca na rovnakom levele. V podstate nám napadá len
meno Pavla Piatku, bývalého útočníka košickej Lokomotívy, Humenného,
Prešova, Trnavy, Senca či českých Teplíc. „Samozrejme, aj s Pavlom sme
si toho dosť povedali. Ak však hovoríme o futbalistoch všeobecne, skôr
som sa nestretol s tým, že by rozhodcovská činnosť tak lákala.
Futbalisti sa skôr uberajú trénerským smerom. Hrajú samozrejme dlhšie
ako ja, ktorý som skončil v 29 rokoch. Odohrajú pár rokov navyše, potom
ešte idú do nižšej súťaže do Rakúska, takže tam už je malá šanca, že by
začali s rozhodovaním. Ja som začal neskoro a ako som vravel, stratil
som desať rokov. Dnes je v Európe taký trend, že sa začína skôr a
podporujú to aj rozhodcovské školy,“ hovorí rodák z Bratislavy.
Mimochodom, v niekoľkých zdrojoch uvádzaný ako Záhorák, hoci všade
svieti ako miesto narodenia Bratislava. „Je pravdou, že som vyrastal na
Záhorí a veľa som, ešte v hráčskych časoch, trénoval v tamojších
borovicových lesoch pri Plaveckom Štvrtku. Mal som totiž starých
rodičov na Záhorí a trávil som tam veľa času. Bolo to pre mňa pekné
obdobie a Záhorie som mal aj ako taký tréningový kemp, v ktorom som
nabehal stovky kilometrov.“
Spomienka na Santiago Bernabeu
Ako
hlavný rozhodca sa v najvyššej súťaži rýchlo udomácnil a hoci mal
vekový hendikep, stihol sa dostať ešte na medzinárodnú scénu. Ouvertúru
mal 6. júna 2009 v dueli dvadsaťjednotiek Faerské ostrovy – Rumunsko
(0:4). „Bolo to niečo, čo sa mi podarilo na poslednú chvíľu. Vekový
limit, kedy sa môže rozhodca dostať na listinu rozhodcov FIFA, je 38
rokov. Ja som sa dostal na medzinárodnú listinu namiesto Ľuboša Micheľa v
roku 2009 a vydržal som tam až do roku 2015. Samozrejme, na
medzinárodnú scénu sa dostávali chlapci v nižšom veku a mali ta väčšiu
šancu dostať sa vyšších skupín. V mojom prípade sa aj kvôli neskoršiemu
štartu v rozhodcovskej činnosti dá povedať, že som mal desať rokov
stratu,“ dodáva Richard Trutz, ktorý na medzinárodnej scéne odpískal
niekoľko desiatok zápasov. Niekoľko zaujímavých priateľských (Španielsko
– Kolumbia, Česko – Ukrajina, Česko – Izrael, Rakúsko – Grécko, Poľsko –
Írsko, naposledy 10. júna 2015 Švajčiarsko – Lotyšsko), kvalifikačných
(okrem nižších vekových kategórií seniorské duely v kvalifikácii na Euro
2012 Albánsko – Luxembursko a Lotyšsko - Malta, v kvalifikácii na MS
2014 Srbsko – Macedónsko) a klubových v predkolách Ligy majstrov a
Európskej ligy. „Užíval som si každý zápas, ktorý som rozhodoval. Či už v
kuratele UEFA alebo keď som pískal zápasy v Saudskej Arábii, kde bolo
na ligovom stretnutí na štadióne 50 000 divákov. V Egypte som v tamojšej
lige pískal tamojším najznámejším klubom pred 40 000 divákmi. Veľa
odpískaných zápasov som mal v Katare. Pod hlavičkou UEFA mám odpískaných
päť desiatok zápasov. Zvlášť si vážim svoju účasť v priateľskom zápase
medzi Španielskom a Kolumbiou. Hralo sa na Santiagu Bernabeu, štadióne
Realu Madrid, pred 74 000 divákmi a Španieli nastúpili v kompletnej
zostave so všetkými hviezdami realu a Barcelony,“ hovorí Richard Trutz,
známy aj ako moderátor spravodajskej TA3, čo je svojím spôsobom podobne
ako futbal tiež v rodine. Starý otec Richarda Trutza, František Trutz,
bol známym kameramanom Československej televízie, ale hrával aj futbal.
Na vysokej úrovni, pôsobil v Handlovej, Považskej Bystrici a Sparte
Praha. Aj ote Richarda Trutza, takisto František, hrával futbal,
dotiahol to do ČH Bratislava a potom sa stal známym režisérom v
Slovenskej televízii.
Odvážny verdikt
Sezóna 2014/ 2015
bola poslednou v rozhodcovskej kariére Richarda Trutza. Zarezonovali v
nej dva momenty. Najprv v júli 2014 v zápase Podbrezová – Myjava, keď po
góle Sládeka hostia oslavovali pri svojej lavičke. Oslava spojená s
občerstvením ich vyšla draho, pretože domáci dostali pokyn rozohrať a
kým sa Myjavčania spamätali, domáci legionár Podio sa po rozohraní
rozbehol a skóroval. „Samozrejme, vyvolalo to rôzne odozvy. Časť
verejnosti súhlasila a kvitovala moje rozhodnutie, časť bola proti. Tí,
čo boli za, hovorili, prečo by mal rozhodca čakať na to, kým sa hráči
občerstvia, keď boli navyše vyzývaní na to, aby sa išlo hrať a boli
splnené podmienky na to, že hráči už boli na svojej polovici. Komisia
rozhodcov však dogmaticky v súlade s pravidlami prišla na to, že jeden
hráč bol pol metra na súperovej polovici, a teda sa malo rozohrávať ešte
raz. Ak by sme sa mali dogmaticky pridržiavať tohto pravidla, tak v 90
percentách sa na ihrisku dejú neregulárne veci. Všimnite si, ako sa
rozohráva a kde stoja hráči. Väčšinou už hráči spravia ten pokrok a
stoja na súperovej polovici.“ Aj druhý moment z ročníka 2014/ 2015 bol
kuriózny a bude ťažko prekonaný. Richard Trutz bol rozhodcom finálového
zápasu Slovnaft Cupu medzi Trenčínom a Senicou. Bolo to 20 rokov po tom,
ako v máji 1995 hral vo finále Slovenského pohára ako hráč DAC Dunajská
Streda. Mimochodom, v oboch zápasoch rozhodovali penalty. V máji 1995 v
nich zvíťazil bratislavský Inter, po dvadsiatich rokoch Trenčín.
Píšťalka na klinci
Po
sezóne 2014/ 2015 prišiel koniec rozhodcovskej kariéry. Na domácej
scéne bol pritom Richard Trutz vnímaný ako samozrejmá súčasť špičky, čo
potvrdzovalo niekoľko ocenení. Bol súčasťou ekipy slovenských rozhodcov
na listine FIFA a keďže sa narodil 2. augusta 1971, pískať ešte mohol.
„To áno. Ešte v budúcom roku som mohol byť na listine UEFA. Tam sa to
berie kalendárne, takže od januára do decembra 2016. Našu ligu som
mohol pískať ešte v ročníku 2016/ 2017, až do leta 2017, tam sa to
dokončuje do 46. roku. Ale skončil som. Kvôli čomu? Dôvodov bolo viac.
Jednak zdravotné, keď som mal problémy s platničkami a dával mi ich do
poriadku doktor Pener. Dostávať 15 – centimetrové injekcie nebolo nič
príjemné. Ďalším momentom bolo to, že som si povedal, že keď odísť, tak
na vrchole. A ďalším odlišný pohľad na to, čo presadzuje súčasné vedenie
Komisie rozhodcov SFZ. Keď sa tieto tri veci zladili, povedal som si,
že je lepšie skončiť. Myslím si, že som si v rozhodcovskej činnosti
získal rešpekt a dobré meno a nechcel som si ho nechať pokaziť,“ dodáva
Richard Trutz.
|