Na prahu futbalovej svadby

„Keď som sa dostala do slovenských súťaží, vídali sme sa štyri razy do roka na seminároch rozhodcov a tam prebehla medzi nami iskra. Spočiatku to boli také oťukávačky, chémia pracovala...“

„Trvalo nám trochu dlhšie, kým sme utvorili pár. Peťka mala vzťah, ja som mal vzťah, takže to bolo také...“

„...Nevinné... A trošku zložité... Na jednej strane istá náklonnosť, lebo sme sa jeden druhému páčili, na druhej strane záväzky k partnerom, takže sme to nejakým spôsobom neriešili...“

„Po troch-štyroch rokoch sme sa dopracovali k nášmu vzťahu. Nie nadarmo sa hovorí - čo sa vlečie, neutečie...“ - podotkol Jozef a dodal: „Koľkokrát som si myslel, že je to už prehraté, ale nakoniec to vypálilo dobre.“

„Veľmi nás spája rovnaký koníček. Vyhovuje nám, že kvôli našej záľube trávime spolu veľa času a máme rovnaký životný štýl. Moje predchádzajúce vzťahy stroskotali práve na tom, že som bola dosť zaneprázdnená futbalom - po večeroch vo fitku, cez víkendy zápasy a chlap čakal doma, musel sa prispôsobiť, nebolo to jednoduché... Ešte si viem predstaviť, čo potvrdzujú aj moji kolegovia-rozhodcovia, že partnerky sú prispôsobivejšie, počkajú doma, u mňa to bolo opačne...“

„Základom nášho vzťahu je to, že sme jeden druhému ako najlepší kamarát a môžeme sa jeden na druhého spoľahnúť,“ zdôraznil o sedem rokov starší Jozef.

Rozhodovanie zmenilo obidvom život. „Keď som hrával futbal, býval som príliš často vylúčený... Jeden rozhodca mi raz povedal: kašli na futbal, poď rozhodovať, aj tak viac nehráš, ako hráš... Tak som to skúsil. Môjmu otcovi nešlo do hlavy, ako môžem byť rozhodca, keďže videl, ako som hral futbal, no podporoval ma. Žiaľ, už sa nedožil, keď som rozhodoval Corgoň ligu...“

Rozhodcom sa stal ako sedemnásťročný. Vďaka výraznému talentu pískal už ako dvadsaťročný tretiu najvyššiu súťaž, a v nej, ako sebakriticky priznáva, trochu spohodlnel. Po šiestich rokoch sa stal rozhodcom SFZ a keby zvládol jazykovú bariéru, mohol mať otvorenú cestu do Európy.
„V škole sme nemali angličtinu, začal som sa ju učiť individuálne, no chýbala mi pevná vôľa. Nerobím z toho tragédiu, viem, že chlapci a 'kočky', ktorí sú na FIFA listine, musia pre to robiť ešte niečo navyše, ako robím ja.“

Petra zdedila športového ducha po ockovi. „Bol džudista, reprezentant, tréner, rozhodca - ja som hrávala futbal. Keď som zvažovala, že sa stanem rozhodkyňou, snažil sa mi otvoriť oči, aby som nemala prehnané očakávania a nebola sklamaná, lebo je to nevďačná úloha, fanúšikovia si rozhodcov málokedy vážia, skôr ich vnímajú ako protivníka... Keď som mu povedala, že milujem futbal a chcem to vyskúšať, podporoval ma, takisto mamina. Keď som bola smutná, vlievala mi sebavedomie, aj vďaka nej som dokázala to, čo som dokázala.“

Jozef rozhoduje väčšinou v sobotu, Petra v nedeľu, takže v hľadisku majú svojho najväčšieho fanúšika a zároveň kritika. „Mal som obdobie, keď som udelil kartu, hoci som nemusel... Peťka mi povedala: takýto si nebol, keď ti hráč niečo povedal, riešil si to úsmevom, dohovorom... Mala pravdu. V niektorých momentoch som bol trochu márnomyseľný, kritika možno nesmerovala na moju adresu, no bral som ju osobne. Vážim si, že Peťka mi to povedala. Čím viac zápasov, tým väčšia rutina, a človek sám na sebe nepostrehne, že sa mení – v každom povolaní... Aj v rozhodovaní je dobre, keď ťa má kto uzemniť. Keď sa budeme len chváliť, tým si nepomôžeme.“

Petra výstižne poznamenala, že hoci rozhoduje trinásť rokov, pri Jozefovi sa cíti ako študentka.
A Jozef je pre vás docent s píšťalkou? - pýtame sa. „Docentom bude, keď skončí s rozhodovaním. Bude úžasný delegát, má dar veci pomenovať a podať tak, že to človeka motivuje a povzbudí, hoci je to aj kritika.“

Do lesa chodia s kondičným trénerom Brunom, statným reachbackom. Z času na čas stromom aj zapískajú. „Trénovať spôsob zapískania – intonáciu, silu, považujeme takisto za dôležité,“ vysvetľuje Petra. Jozefovi po jej boku stúpla guráž do tréningu. „Chcel by som mať Peťkin ladný pohyb na ihrisku...“ - podotkne s príznačným úsmevom.

Kde sú tie časy, keď sa boril s kondíciou a od vtedajšieho trénera Sväteho Jura Jozefa Olšu si vypočul, že je - bublina... „Bolo to po zime, mal som kilečko navyše, nepáčil sa mu nejaký verdikt... Keď trénoval Raču, často sme sa stretávali, lebo prezident klubu je môj kamarát a vedeli sme sa na tom zasmiať.“

Nie je bublina – nafúkaný nie je ani trochu.

V nedeľu, šiesteho mája roku 2012 sa zobudili do krásneho dňa. „Pôjdeme si dať výklus,“ povedala Petra. „Neblázni, včera si mala ťažký zápas...“ zareagoval Jozef. Ako keby niečo tušil... „Peťka, mám narodeniny, pôjdeme na obed...“ - „Bude nám lepšie chutiť....“ nedala sa odbiť.

O týždeň mala mať premiéru v druhej lige (Jozef mal byť v tom zápase náhradným rozhodcom) a o mesiac ju čakala kvalifikácia v Poľsku. „Bežali sme asi dvadsať metrov, pootočila som sa a z ničoho nič mi ruplo v kolene...“ Roztrhla si väz. „Brala som to, že osud mi to nedoprial. Chcela som hodiť flintu do žita, že k rozhodovaniu sa už zrejme nevrátim...“ Vrátila sa na jar tohto roka. Po desiatich mesiacoch. „Jožko ma neustále povzbudzoval, mala som dobré fyzioterapeutky, ktoré mi tiež veľmi pomohli.“

V končiacom sa roku rozhodovala v pohode - v tretej lige i na ME hráčok do 19 rokov vo Walese.

„Mojim snom je rozhodovať pred desaťtisíc divákmi. Takmer sa mi to podarilo v Lige majstrov v Lyone, kde prišlo sedemtisíc ľudí. Chcela by som sa dostať na nejakú svetovú súťaž - majstrovstvá sveta, alebo olympijské hry. Mojim cieľom je druhá najvyššia slovenská súťaž, no musím splniť mužské fyzické limity, čo v tejto chvíli mám problém. Budúci rok mám poslednú šancu, lebo nemladneme...“

Niekoho musíš mať rád - trebárs trávu, rieku, strom, alebo kameň.

Niekomu musíš oprieť ruku o plece, aby sa hladná nasýtila blízkosti.

Niekomu musíš, musíš... Je to ako chlieb, ako dúšok vody... - vraví básnik.

„Bolo to predminulý rok v októbri. Asi mesiac sme mali novú manželskú posteľ. Vrátila som sa z kvalifikačného zápasu v Írsku a večer medzi vankúšmi som našla prsteň. Bolo to romantické... Mysleli sme si, že svadbu stihneme do roka a do dňa. Pre moje zranenie a vyťaženosť sme ju posunuli. Hádam to stihneme v roku 2014. Mojim snom je mať svadbu na štadióne – je to niečo, čo nás spája a je nám blízke.“

JOZEF: „V lete ma prekvapila krásnym záhradným hrošíkom, o ktorom som sníval a máme ho na dvore. Je to náš rodinný talizman.“

Prezradíte svoje zlozvyky, alebo máte len samé dobré zvyky?

PETRA: „Ako každá poriadna žena občas nútim Jožka do domácich prác a občas frflem...“

JOZEF: „Sem-tam si dám cigaretku, sem-tam...“ (s úsmevom).

Aký je váš partner tanečník?

PETRA: „Jožko je výborný tanečník, na parkete u neho nevidím známky neistoty.“

JOZEF: „Mám tri sestry a brata, bol som na veľa svadbách a tam som sa vycepoval.“

PETRA: „Pravidelne chodíme na Vajnorský ples, je tam príjemné prostredie a dobrá zábava. Viackrát sa nám stalo, že sme boli prvý pár, ktorý začal tancovať.“

JOZEF: „Neviem, či by som išiel dobrovoľne...“

PETRA: „Dobrovoľne na silu...“

Aká je Petra kuchárka?

JOZEF: „V kuchyni sa zvŕta ako na parkete. Jej špecialitou sú lasagne.“

PETRA: „Keď som mojej mame povedala, že som si našla priateľa, ktorý žije s mamou, výbornou kuchárkou v rodinnom dome, tak zareagovala, že som sa vedela 'oženiť'... Jožkova mamina nám veľmi pomáha, cez víkendy, keď sme preč, nám navarí, operie, je to neskutočná pomoc. Jožko sa na maminu veľmi podobá – povahou, pokojom, priateľským prístupom, ochotou.“

JOZEF: „Mama sa zaujíma o šport, takže sleduje aj naše kroky a veľmi nám fandí. Máme v nej oporu.“

O INZULTÁCII

„Po zápase v regionálnej súťaži som dostal päsťou do čela. Prvé, čo som si povedal, bolo, že nesmiem padnúť, lebo utŕžim ešte viac... Podarilo sa mi to ustáť. Odvtedy sa mi inzultácie vyhýbali, ale vraví sa, že rozhodca, ktorý nebol inzultovaný, nie je rozhodca...“

O POTÁPANÍ

Ona je šťastná, že v práci dostala zmluvu na dobu neurčitú. On sa teší, že na novom poste sekretára oblastného zväzu sa cíti ako ryba vo vode. Chcel vyskúšať aj vodný svet. „Na dovolenke v Egypte sme sa išli potápať. Dostali sme inštruktora, potápačský výstroj, Peťka skočila do vody ako prvá, no ja som nenabral odvahu. Neodvážil som sa... Vystrašilo ma, že som musel podpísať vlastnú zodpovednosť, keď sa mi niečo stane...“

VÝČAPNÍK

„Otcov brat bol celý život výčapník, takisto jeho manželka, môj bratranec i sesternica, aj moja sestra, ktorá sa vyučila za kuchárku a čašníčku, takže toto povolanie máme v génoch. Cez prázdniny som chodil sestre vypomáhať. Bavilo ma komunikovať s ľuďmi a po maturite som pätnásť rokov robil výčapníka v krčme najnižšej cenovej skupiny na polceste medzi Vajnormi a Račou. Volali sme ju Kremák. Bola pekne spravená, útulná, s rodinnou atmosférou. Táto etapa mi dala veľa do života, aj do rozhodovania, vycibril som si psychickú odolnosť. Dôležité bolo, že som si mohol meniť služby tak, aby som sa mohol plne venovať rozhodovaniu. Nájsť zamestnávateľa, ktorý vám vyjde v ústrety, aby ste mohli skĺbiť prácu s koníčkom, ktorý je pre vás srdcovou záležitosťou, nie je jednoduché. Peťka kvôli tomu vystriedala niekoľko zamestnaní.“
PARALELA

„Môj otec sa tiež volal Jozef. Zomrel v deň, keď má Jožko narodeniny. Vidím v tom určitú paralelu. Vždy, keď sa pozriem na Jožka, zároveň si spomeniem na ocina, že je tu so mnou a dohliada na mňa...“

VIANOCE 2013

Spoločne kúpili živý stromček, spolu ho ozdobia. „Pri štedrovečernom stole rozrežeme jabĺčko - ako budeme zdraví. Po oplátkach s medom máme dve kapustnice – bielu hubovú, bez mäsa a druhú s mäsom a klobáskou. A kapra so zemiakovým šalátom...“ - „Pre mňa moja mamina urobí pstruha,“ doplní Petra. „Minulé Vianoce boli krásne, dúfame, že tieto budú krajšie a o rok ešte krajšie...“ - želá si Jozef.